Náš host 28. 1. 2019

Již třetí část o Tour Divide 2018 od Romana Bojdy.

Již třetí část o Tour Divide 2018 od Romana Bojdy.

Text a foto: Roman Bojda

Montana, USA

4. Deň – Eureka – Whitefish

Ráno sa budím výrazne zdravší, z čoho mám pochopiteľne radosť. Len pery mám úplne na krv popraskané, ako som zas dýchal celú noc ústami. Nevadí, je to nepríjemné, ale teplotu už nemám, čo je zmena k lepšiemu. Kanaďan už vyrazil a pomaly sa chystá na cestu aj druhý spolu nocľažník z Colorada, zatiaľ čo my sa hrabeme zo spacákov. Vonku je azuro a mrazivo, pár stupňov nad nulou. Akosi sme sa neporozumeli s Ferom a namiesto stretnutia k raňajkám na pumpe, nás čaká na izbe. Keď sa nakoniec nájdeme, nevyzerá moc dobre. Oči opuchnuté, nevyspatý a trochu chorý, tiež bojoval s nejakou virózou už pred odletom a teraz sa zdá sa vrátila. Každopádne sa vôbec nevyspal, pretože chrápal a jeho spolu nocľažníci ho stále budili. Nakúpili sme nejaké buritos a burgre, dali si teplý čaj a kávu, umyli bajky hadicou pred motelom a vyrazili do toho azura. Kúsok za Eurekou vidíme Australana ako to na noc zapichol so stanom len tak do trávy pri ceste a práve vstáva. Pri ceduli Kootenai National Forest sa fotíme a čítame, že tadiaľto viedla historická Indiánska trasa na prérie stredozápadu. Pomaly stúpame k Whitefish Divide v cca 1550 m n. m. Dohonil nás Australan a ja s ním šlapeme o pár desiatok metrov vpredu, keď naše rozpravy preruší rýchly útek srny cez cestu. Pri odbočke čakám na Johy a Fera a Australan šliape ďalej. Keď po chvíli dorazia, sú vo vytržení. Kričia, že neuverím čo sa stalo, že keď sme šliapali popredu a prebehla srna cez cestu, tak hneď kúsok za nami ju nasledovala puma. Johy si tým bola 100% istá, ale Fero už menej. Do teraz nevieme, či to bola naozaj puma alebo srna s dlhým chvostom aké sme stretli ešte niekoľko krát.

Za Whitefish Divide si obliekame zase Gora-Texové bundy a dávame šatky na hlavu. Hore je pekná kosa a čaká nás krásny, rýchly, dlhý a studený zjazd nad kaňonom, kde podľa mapy sú dolu pri rieke často k videniu medvede grizzly, my sme to šťastie nemali. Bolo predsa len rušno, niekoľko cyklistov pred nami už dnes tadiaľto prešlo. Bolo nám tu darovaných snáď 30 km z kopca až k výhľadom na majestátny, zasnežený Glacier National Park. Pred ďalším výšlapom do sedla k Red Meadow Lake stretávame mladú rodinu, ktorá má chalupu pri trase a rozdáva malé občerstvenie pre účastníkov Tour Divide. Ako sa blížime k vrcholu dnešného dňa začínajú sa objavovať snehové polia a musíme tlačiť a máme zas mokré nohy. Návleky sú tu zbytočné, sneh sa pod ne dostane a človek ich chodením roztrhá. Môžu pomôcť Gora – Texové ponožky, ale tie naše premokli už v Kanade, aj keď doma nápor vody z kohútika vydržali. Po pár stovkách metrov v topiacom sa snehu sa dostávame na krásne miesto k jazeru Red Meadow Lake vo výške 1680 m n. m. Odtiaľto nás čaká približne 50 km prevažne z kopca až do cieľa dnešného dňa v podhorskom mestečku Whitefish. Príroda tu je nádherná, hlboké lesy Flathead National Forest na úpätí Glacier National Park pôsobia naozaj divoko a sú plné potokov a jazier. Vždy keď vidíme niekde z výšky kilometre a kilometre lesov a žiadne stopy človeka, uvedomujeme si, akú neskutočnú divočinu prechádzame. Vzduch tu vonia ihličím tak intenzívne, ako ešte nikdy a nikde. Na mnohých miestach cedule upozorňujú na výskyt medveďa hnedého a medveďa grizzly. Dnes sme zatiaľ nezmokli, teplota sa pohybuje medzi 10° – 15° a keď vidíme v diaľke malé búrky, prajeme si aby sa nedostali až k nám a uháňame čo najrýchlejšie ďalej. Máme obrovskú radosť, keď uvidíme majestátne Whitefish Lake s vedomím, že dnes to bolo nejaké jednoduché.

S odstupom času sa niet čomu diviť po dvoch dňoch strávených v daždi a snehu. S výhľadom na jazero píšeme správu známej vo Whitefish, u ktorej máme viac menej dohodnuté prespanie. Keď dorazíme do mesta, hneď mierime k reštaurácií s názvom Piggy BBQ Gril alebo nejak tak. Stretávame tu Australana a dievčinu z Chicaga a všetci si pochvaľujeme, akáže to bola dnes pecka a pochutnávame si na zaslúženom pivku a teplom jedle. Naša známa Petra napísala, že máme doraziť a tak vyrážame. Vonku začína byť poriadne chladno, sme plní eufórie a tešíme sa, čo prinesie večer. Petra je z Čiech a má manžela z USA, spoločne sa usadili vo Whitefish kvôli prírode. S Petrou sme sa nikdy predtým nevideli, niečo ako kamarátka kamarátovho kamaráta.  Je nádhera, že nás, špinavých troch cyklistov prijali na noc k sebe. Strávili sme super večer s trochou Becherovky, vyprali a usušili si veci, nakúpili u nej mastičky z bylín, ktoré sama maceruje a vyrába z nich rôzne prípravky. Po dvoch dňoch mazania si úst sa mi pery zahojili, čomu určite pomohlo, že následné dni bolo pekné počasie. 

Našliapané 150 km, čas 12 h 51 m, priemerná rýchlosť 12 km/h, nastúpané 2167 m, max. nadmorská výška 1708 m.

5. deň – Whitefish – lesy vo Flathead National Forest za Swan Lake v údolí medzi Mission Mountains a Swan Mountains

Ráno sa príliš neponáhľame, potrebujeme trošku dospať. Okrem toho Johy potrebuje nechať spraviť prešmyk a cykloservis otvára o 9:00. Na deviatu sme tam, nechávame tam bajky a Petra nám ide ukázať mestečko a chceme na raňajky. Ideme do vyhláseného Buffalo Café, musíme chvíľu počkať než sa uvoľní stôl. Vonku je krásne a postupne sa zvyšuje teplota, takže nám to nevadí. Potom čo nás servírka pozve dnu, si dávame parádne americké raňajky. Bezodnú kávu, vajíčka s toustami, avokádo, slanina, zemiaky, ovocie a palacinky, Fero zo všetkého dvakrát. Pri cykloservise sa zbiehajú ďalší pretekári a medzi nimi aj Aljašská žena, čo ma zaskočí a nechápem ako nás mohla zase dobehnúť. Ego mi vravelo, veď je to dôchodca. Na čo mi Fero vraví „Roman, ale dôchodca z Aljašky, môžeš byť rád, že nie je pred nami“. Za servis platíme nejakých 20 USD, všetci strašne milí, fandia a prajú nám veľa šťastia na ďalšej ceste. Lúčime sa s Petrou a plní šťastia mierime do potravín doplniť zásoby, vieme že bude za pár kilometrov mesto Columbia Falls a potom 150 km nič moc.

Je skoro 12:00 keď vyrážame na trasu. Ja som už úplne zdravý a od tohto dňa ma už nemohlo nič zastaviť. Prepadla ma nejaká tajná sila, nazval som ju power of superhero. Nikdy v živote sa mi takto nešliapalo, pustil som si do slúchatiek nejaké pecky, čo mám na  Spotify, Rolling Stones, Jimy Hendrix, Gorillaz či Spindrift a Portugal  The man a zažíval číru radosť a šťastie. Vravel som si, takto asi vyzerá osvietenie? Čistá radosť neustále? Konečne bolo teplo, cesta sa kľukatila pod modrou oblohou s výhľadmi na zasnežené kopce v našom smere, vzduch krásne voňal letom, len občas to narušili všade prítomné kravy spásajúce rozsiahle lúky. Na jednej odbočke som čakal na zbytok výpravy, keď vidím, že Fero neodbočil a pelášil ďalej. Johy ma v tom zbadá a kričí na Fera, ale už ju nepočuje. Myslel si, že som prehliadol odbočku a makal za mnou. Nevidel ma, schoval som sa v tieni aby na mňa nepražilo slnko. Vydal som sa za Ferim, ktorý to po pár kilometroch otočil a keď ma uvidel tak sme si zanadávali a chvíľu boli na seba nahnevaní, ale zasadla „rada starších“ a všetko sme vykomunikovali a bolo zase dobre. Podvečer sme sa dostali do naozaj hlbokých a hustých lesov v údolí Swan River medzi Mission a Swan Mountains. Cez húštiny bolo vidieť niekoľko jazier, ale cez hustý pralesný porast sa k nim v prípade potreby ani nedalo dostať. Trasa dnes viedla minimálne z polovice na asfalte, čo bolo príjemné. S prichádzajúcou tmou hľadáme vhodné miesto na postavenie stanu, ale žiadne terno, škoda tých jazier. Kempujeme kúsok od trasy na malej trávnatej čistinke, ktorá bola kedysi cestou. Najeme sa zo zásob kus ďalej od stanu, zavesíme jedlo na strom a uľahneme do spacákov, vonku začína byť zase celkom kosa. Sme plus mínus v 1300 m n. m.

Našliapané 138 km, čas 9 h 34 m, priemerná rýchlosť 14 km/h, nastúpané 1852 m, max. nadmorská výška 1497 m.

6. deň – lesy vo Flathead National Forest za Swan Lake v údolí medzi Mission Mountains a Swan Mountains – Big Nelson Campground 30 km za Ovandom

Ráno sa nám vylieza zo spacákov ťažko, je okolo 7:00 a zima, ale azuro. Počítame, že na rozjazd si dáme 30 km k Holland Lake, kde by mala byť reštaurácia a tam si dáme kávu. Zahrejeme sa za pár kilometrov a po príjazde k jazeru je už vonku krásne teplo, tak to  využívame a kúpeme sa. Ráno ako maľované. Reštauráciu sme nejako nenašli, nevadí, jedla máme dosť, len tá káva nám trochu chýba. Čaká nás stúpanie do cca 2000 m n. m. na úpätie Richmond Peak 2168 m n. m. Raňajkujeme a slníme sa kúsok v kopci za Holland Lake, predbiehajú nás traja Íri na pluskových ocelákoch Surly. Myslíme si, že je to Otec s dvomi synmi. Výšlap je celkom náročný, teplota a priame slnko nám dáva zabrať, výhľady na zasnežené Mission Mountains sú ale neuveriteľné. V potoku z topiaceho snehu popri ceste si chladím hlavu a pokračujem na vrchol ako prvý. Tam si s radosťou prezerám začiatok singltreku okolo Richmond Peak a kochám sa výhľadmi, idylu narušujú len nepríjemné komáre.

Keď sme kompletní, vyrážame s očakávaním za vytúženou odmenou. Tá ale nie je zadarmo a musíme zase prekonávať zbytky mokrého snehu. Na traili zarezanom v kopci to nie je úplne jednoduché a Johy to schytáva od stromčeku, ktorý bol viac húževnatý než vyzeral, padá z bajku a iba ďalší stromček ju zachránil aby nespadla do zrázu. Končí to našťastie len krvavou odreninou na predkolení. Chvíľu ešte tlačíme, než obkrúžime kopec na južnú stranu a konečne si môžeme užiť krásny zjazd po singláči. Dole v spálených lesoch sa rozhodujeme, že zídeme z trasy cca 5 km do mestečka Seeley Lake aby sme sa osviežili nejakým studeným nápojom, dnes môže byť na slnku kľudne 30°. Dávame si nejaké jedlo v miestnom pouličnom občerstvení a zmrzku k tomu.

Bez nejakých problémov na trase pokračujeme až do Ovanda, kam dorazíme okolo 18 – 19 h. Kúsok pred ním chytáme vo vysokej tráve suchozemskú korytnačku. Chceme si ju s Ferom natočiť, ale keď ju chytím do rúk hneď sa schová a ako obranný mechanizmus sa pomočí. Rýchlo ju teda púšťam aby sme ju netrápili. Bola krásna a prekvapilo nás, že tu vôbec žije. V Ovande je jeden obchodík, kde sa dá aj ubytovať, sú tam veľmi príjemné panie, ktoré pretek sledujú, ale my si dáme len nejaké to pivko, dve, tri a vyrážame do kempu na začiatok stúpania, ktoré si chceme nechať na ráno. Do kempu je to približne 30 km, fúka nám do chrbta a vychytávame akurát zlatú hodinku, tak fotíme krásne fotky. Krajna nám tu miestami pripomína Škótsko, všade samé ovce a zvlnené trávnaté kopčeky so skalnými prevismi. Kemp je 5 km mimo trasu, ale zato pri jazere, a preto tam máme namierené. Nie je to klasický kemp, ktorý by bol oplotený a spoplatnený, je to iba miesto vhodné na kempovanie. Je tu partia mladých Američanov, s ktorými sa dávame do reči, dajú nám pivo a motorovou pílou narežú drevo na oheň. Hold informácia o tom, že sme na ceste cez kontinent dostane každého. Okúpeme sa v studenej vode, dáme večeru a zaľahneme už za plnej tmy.

Našliapané 165 km, čas 15 h 50 m, priemerná rýchlosť 10 km/h, nastúpané 2295 m, max. nadmorská výška 2023 m.

7. deň – Big Nelson Campground – Helena

Ráno sa budíme do hmly, partia mladých američanov ešte spí. Vrátime sa rýchlo na trasu a šliapeme 15 km do Huckleberry Passu vo výške 1850 m n. m. Keď sa dostaneme hore, je nám už teplo a prevažne z kopca pokračujeme do mestečka Lincoln vzdialeného 25 km. Oblaky zostali za horami a nad nami je už úplné azuro. V jednom „saloone“ si dávame raňajky a vonku na slnku sušíme navlhlé stany a spacáky. Prepadám tu panike v momente, ako uvidím predpoveď počasia na najbližšie dni. V oblastiach kam smerujeme, má od zajtrajšieho večera pršať a hlavne sa má ochladiť pod 10 stupňov. To znamená v preklade, že vo výškach nad 2000 metrov môže kľudne snežiť. No a presne v takých výškach sa budeme najbližšie dni pohybovať. Fero s Johy ma ukľudňujú, že to nebude určite také zlé, no povieme si pozajtra…

Zbalíme suché veci a pokračujeme v krásnom dni. Máme jasný cieľ a to dostať sa do Heleny, hlavného mesta Montany a keď to pôjde dobre tak kľudne aj ďalej. Trasa vedie cez Helena National Forest do hôr rozkvitnutými lúkami vo všetkých farbách a vzduch zase krásne vonia. Šliape sa nám výborne a po 25 km do kopca sa ocitáme v bezmennom sedle vo výške okolo 2100 m n. m. To čo sme si pracne našliapali, velice rýchlo stratíme a za 10 km zase dreme do kopca, do ďalšieho našťastie už nižšieho sedla. Cestu nám začína komplikovať protivietor a sme zrazu nejakí unavení. Líhame si do trávy, občerstvujeme sa a na pár minút všetci zaspíme. Prebudí nás až ďalší závodník, ktorý sa u nás pristaví. Pozbierame sa a pokračujeme spolu s ním. Celkom často zastavujeme a fotíme najskôr kvetiny a lúky a keď sa dostávame vyššie tak aj nádherné výhľady, kde je vidieť široko ďaleko len les a kopce. Zase si tu uvedomujem svoju malosť oproti tej nespútanej divočine všade naokolo a mám krásny pocit z toho, že som toho súčasťou. Americký spoluzávodník sa s nami pri ďalšej foto pauze lúči. Terén sa kúsok pred vrcholom zhorší a kopec začína byť strmší a plný skál. Fero schádza a tlačí, ja s Johy šliapeme v sedle, ale asi to nemá úplne cenu. Keď začujem nadávky zo zadu, je mi jasné, že to fakt nemalo cenu. Johy rupol špic v zadnom kolese a má takú osmu, že sa koleso vôbec netočí. Spoločnými silami to vycentrujeme aspoň tak aby sa točilo. Mám trochu blbý pocit, trasa ešte pokračuje kus v teréne, než sa dostaneme na posledných asfaltových 17 km do Heleny. Hneď po príchode do mesta hľadáme cyklo servis a pýtame sa na cestu mladého cyklistu. Ten nás ochotne dovedie k servisu. Je večer 20:00 a zajtra otvárajú o 10:00. Chvíľu sme z toho konsternovaní, že zase niekde skysneme, ale nakoniec sa zmierime s tým, že si to tu teda trochu užijeme. Ubytovávame sa v moteli s kuchynkou, nakúpime si potraviny na cestoviny a samozrejme pivo a odpočívame, ráno sa nemáme kam ponáhľať.

Našliapané 144 km, čas 18 h 49 m, priemerná rýchlosť 8 km/h, nastúpané 2511 m, max. nadmorská výška 2081 m.

8. deň – Helena – Butte

Ráno zanesieme bicykel do Great Divide Cyclery, osadenstvo je super v pohode a doporučujú nám neďalekú kaviareň The Hub, kde dávajú dividerom raňajky a kávu zdarma. Po hodine vyzdvihneme opravený bicykel, špice bolo treba vymeniť, ešte že sme mali so sebou náhradné ukryté v sedlovke. Krásne počasie naďalej trvá a v strede kopca nás zastavuje závora a zákaz vjazdu. Pán nám vraví, že za chvíľu dorazí džíp a prevezie nás o dva kilometre ďalej, že cesta je tu zavretá kvôli opravám. Za chvíľu naozaj prichádza džíp, naložíme bicykle na zadnú korbu a vezieme sa. Boli to jediné dva kilomtere z celej trasy, ktoré sme nešli po vlastných. Trasa stúpa postupne širšou štrkovo – piesočnou cestou, cez krásne zelené lesy s množstvom potokov a komárov. Stačí na chvíľu zastaviť a už po nás idú desiatky.

S blížiacim sa vrcholom terén priostruje, začína viac stúpať a byť rozbitý, aj podľa mapy je „non rideable“. Vo výške približne 2300 m n. m. sa nachádzame na vrchole dnešného dňa a prichádza dažďová prehánka. Obliekame sa, citeľne sa ochladilo. Stretávame tu ako už poniekoľko krát najstaršieho závodníka Halla Russella z USA. Poznamenáva, že naše stretnutia sú ako z rozprávky o korytnačke a zajacovi a ukazuje nám tričko s korytnačkou, ktoré má pod bundou. Od tejto chvíle ho voláme „Turtle“. Keď sa postupným zjazdom dostaneme do malého mestečka Basin, prší už konštantne. Občerstvíme sa kávou, čajom a nejakou tou kolou a pokračujeme. Tempo sa nám výrazne spomalilo, pretože štrkovo – piesočné cesty pri daždi nás doslova ťahajú za zadné koleso. Trasa sa vo výške okolo 2000 m n. m. nevýrazne vlní a vo vytrvalom daždi a zime sa do Butte dostávame až za tmy. Presnejšie za tmy dorazíme nad Butte, kde ho máme vysvietené ako na dlani. Tešíme sa, že rýchlym zjazdom sa ocitneme v najbližšom moteli, ale omyl. Trasa nás vedie dole mestským singltrekom a my sa tak za pomoci čeloviek a v daždi točíme ako hadi dole kopcom. Prvý krát v živote som si vravel, že nemám rád singláč. V najbližšom moteli berieme poslednú voľnú izbu a tešíme sa do sucha. Dnes to začalo nevinne a zhodnotili sme to ako náročný pobyt vonku.

Našliapané 120 km, čas 11 h 17 m, priemerná rýchlosť 11 km/h, nastúpané 2461 m, max. nadmorská výška 2250 m.

9. deň – Butte – Wise River

Ráno je nálada pod bodom mrazu, ako aj teplota. Tu v Butte síce nie je pod nulou, je 7 stupňov, ale vieme, že v sedlách, ktoré nás dnes čakajú vo výške 2400 m n. m. isto pod nulou bude. Pri pohľade z okna izby je vidieť poriadny lejak a nemá to byť v najbližších hodinách lepšie. Zbalíme veci a odvahu a mierime na najbližšiu pumpu na teplé raňajky a doplniť zásoby. Keď nás pred pumpou vidí miestny postarší občan, skladá nám pochvalu, že to čo stvárame je neuveriteľné a tak nám dodá poslednú kvapku odhodlania a my vyrážame do toho lejaku. Niekoľko kilometrov ideme z kopca a po rovinke, než začneme stúpať do prvého vysokého sedla, stále po asfalte. V stúpaní poprvý krát stretávame Jackie, je z Wyomingu a Tour Divide ide druhý raz. Spoločne si notujeme, že je dnes krásny deň na bikepacking. Až na vrchol vedie asfaltka, kde dážď plynule prechádza v mokrý sneh. Po chvíli sa z nej odpojíme na kompletne zasneženú šotolinovú cestu. Dá sa ísť, ale šmýka sa to a je to naozaj veľmi pomalé a vyčerpávajúce. Husto sneží a čím viac sa vlníme touto cestou zarezanou v hrebeni, tým viac mrzneme. Hlavne zase trpia chodidlá a ruky. Johy naozaj nevyzerá dobre, až musím zakročiť a ísť vedľa nej a hecovať ju aby šliapala, pretože skoro zastavuje, aká jej je zima. Toto trvá skoro 20 km než začne zjazd o cca 400 výškových metrov. Podchádzame diaľnicu a pod mostom stojíme, aby na nás chvíľu nepršalo, keď Fero s vážnou tvárou prehlási, že by sme sa potrebovali zohriať a usušiť, čo nám príde ako samozrejmé, že by sa to hodilo, ale nie je kde. Neskutočne sa na tom koniec koncov pobavíme. Pod mostom skáčeme, robíme drepy a šúchame rukami aby sme sa zahriali a zbierame posledné zvyšky morálky k prekonaniu ďalšieho sedla, ktoré má byť dokonca o niečo vyššie. Máme už ale krajšie vyhliadky, pretože za ním bude mestečko Wise River, kde sa bude dať zohriať a prípadne zostať. Vyrážame teda na ďalších 40 km z čoho je 25 km do kopca. 

Scenár sa opakuje a ako stúpame vyššie, začína snežiť, len s tým rozdielom, že šliapeme celý čas po rozblátenej ceste. Kúsok pod vrcholom dnešnej trasy vo výške 2391 m n. m. prestáva snežiť, mračná sa trhajú a vysvitne oslepujúce slnko. Voda sa valí dole a my tlačíme do strmého kopca potokom. Zase to naše bundy z goráču už nevydržali a okrem chodidiel máme mokré aj bruchá a ramená, miesta kam voda pôsobí na bicykli najviac. Neobišla ani stehná, ale zadky máme relatívne suché, Gora-Texové kraťasy od firmy Maloja poslúžili v rámci možností výborne. Takisto dlhé návleky Kalas RainMem. K návlekom len malé vytknutie a to, že na kolenách majú pružnejší materiál a ten premokol, kdežto na lýtkach a stehnách pevnejšia tkanina vydržala zásadne dlhšie. Zase sa v nich ale vďaka tomu dobre šliapalo a nikde netlačili. Na vrchole vyfotíme pár fotiek a pokračujeme v tlačení bicykla ale už z kopca, ktorý je tak strmý a rozbitý, že ani najvačšia zjazdárka Johy ho nejde v sedle. Rýchlo stratíme nastúpané metre a cesta sa po chvíli stáva jazditeľnou. Mokrými lesmi pokračujeme v bahnitom zjazde až do mestečka Wise River, kde mierime ihneď do reštaurácie a objednávame už klasicky kávu, čaj a kolu bez ľadu. Pri štúdiu jedálneho lístka, zároveň študujeme mapu a zisťujeme, že buď to dnes zakončíme tu, po 88 km, alebo totálne mokrí zvládneme 50 km a ďalšie sedlo v podobnej výške ale po asfalte a za ním sa ubytujeme v moteli čo by tam mal byť.

Vonku prestalo úplne pršať a má začať až zajtra poobede. Jeden americký pretekár z Colorada, zhodou okolností ten čo sme s ním zdieľali izbu v Eureke hneď za hranicami, sa rozhodol pokračovať. My zostávame. Iný pretekár, ktorý s ním sedí pri stole taktiež ostáva. Spadol v tom strmom šmykľavom zjazde, rozbil sa mu Bear sprej a všetky veci vrátane neho mu postriekal. Bol z toho značne konsternovaný a rozprával to stále dokola až sme si z toho vytvorili po čase taký interný vtip. Od tej doby to bol pre nás „Kanaďan s bear sprejom“. Večer ešte prichádza pár pretekárov, mimo iné aj sympatická Američanka z Chicaga, ktorú sme stretli vo Whitefish a tu ju videli naposledy a neskôr sa dozvedeli, že nedokončila. Dá sa povedať, že v prienehu prvých dvanástich dní nastalo najväčšie sito a kto sa dostal do Idaha, tak sa dostal aj do Mexika. Umyjeme bajky, rozmeníme si niekoľko dolárov na štvrťáky a v práčovni vedľa baro/reštaurácio/motelu perieme a sušíme premočené veci. 

Škoda len, že nemáme ako usušiť tretry. Závidím Johy aj Ferovi ich šlapky, toto bola moja veľká chyba, že som nemal žiadne prezúvky. Večer strávime v bare, vypijeme pár pív spolu s Kanaďanom, ktorý samozrejme spomína na svoje „performance“ s bear sprejom. 

Našliapané 88 km, čas 10 h 50 m, priemerná rýchlosť 9 km/h, nastúpané 1686 m, max. nadmorská výška 2391 m.

10. deň – Wise River – Stodola pred Limou

Ráno nakúpime v miestnom obchodíku, kde majú našťastie aj teplú kávu a vyrážame po asfalte cez Pioneer Mountains zase do sedla Crystal park vo výške okolo 2400 m n. m. Trasa je to krásna, aj keď je oblačno, otvárajú sa nám krásne výhľady do krajny plnej zasnežených kopcov, lesov a zelených lúk. Hore je zase celkom zima, ale hlavne že neprší ani nesneží. Keď zídeme dole o 500 výškových metrov do Polaris, tak je okolo 10 stupňov. Stretávame tu dôchodcu cyklonomáda s vozíkom za svojím starým cesťákom, je na ceste z pobrežia Oregonu domov do Kansasu. Stále pokračujeme po asfalte a krásne to odsýpa až pokiaľ neodbočíme na nespevnenú cestu. Krajina je zase iná, žiadne stromy, maximálne nízke porasty do výšky človeka, široké trávnaté pláne plné dobytka so zasneženými vrcholkami hôr naokolo. O aktuálnej ceste v mape píšu ako o „muddy road and probably not passable when wet“, takže v preklade blativá cesta, pravdepodobne nezjazdná za mokra. Nezostáva nám nič iné než konštatovať, že je to pravda. Tempo sa výrazne spomalilo, zase nás to ťahalo za zadné kolesá a prišlo aj na najhoršie, blato sa na niektorých miestach začalo lepiť až tak, že sa netočili kolesá vôbec.

Toto bola čistá beznádej. Rukami a trávou bajky čistíme aspoň tak aby sme pretočili kolesá a snažíme sa pokračovať. Stretávame zase „Turtla“ ako sa takisto trápi. Našťastie lepivé blato trvá tak 10 – 15 km a cesta viac zoštrkovatie a už len ťahá za zadné koleso. V podvečer začína pršať a my začíname hľadať miesto, kde zložíme dnes hlavy. Máme za sebou 130 km a podľa mapy by tu mali byť nejaké možnosti ubytovania formou útulní. Počítame, že behom 5 km by sme sa mali dostať k prvej z nich, ale nikde nič. Nejaká ceduľa po asi 10 km ukazuje smerom do kopcov, ale niesme si jednoznačne istí, čo vlastne označuje a tak pokračujeme po trase ďalej. Je skoro tma a Fero už to nevydrží a keď uvidí starú polorozpadnutú stodolu, tak zamieri priamo k nej. Preskočíme malý plot a nasledujeme ho. Ja som chcel ešte pokračovať, ale bol som prehlasovaný a po chvíli veľmi rád, že sa tak stalo. V stodole nepršalo, na zemi bola kopa suchých kravských lajen, ale jednoznačne lepšie za sucha postaviť stany, než vonku v tom daždi. V noci sa pustili minimálne dve brutálne búrky, ktoré nás prebudili silným hrmením a bleskami. 5 hviezdičková stodola!

Našliapané 157 km, čas 11 h 17 m, priemerná rýchlosť 14 km/h, nastúpané 1958 m, max. nadmorská výška 2399 m.

11. deň – Stodola pred Limou – garáž v Správe prírodnej rezervácie 

Ráno balíme navlhnuté veci a vyrážame v ľahkom daždi smer mestečko Lima. Chvíľu šliapeme ešte do kopca, než začne definitívny zjazd z tejto oblasti. Bola to zvláštna náhorná plošina z jednej strany ohraničená Tendoy Mountains a z druhej Beaverhead Mountains. Asi po trištvrte hodine jazdy vidíme útulňu, škoda jej, ale včera na to už neboli sily. Zjazd vedie medzi skalné masívy, je rýchly a užívame si ho. V spodnej časti vidíme niekoľko obydlí a lúk kompletne zatopených. Posledných 10 km do Limy je po asfalte, strašne ale strašne moc sa tešíme na teplé nápoje, práčovňu a hadicu na umytie bicyklov. Všetko nachádzame v moteli/kempe pre karavany, pán majiteľ je veľmi ochotný. Johy mala super nápad strčiť naše pérové spacáky do sušičky z čoho máme asi najväčšiu radosť. Z jednej izby vychádza starý známy „Kanaďan s bear sprejom“ a v ruke drží totálne premočený kus niečoho, čo pripomína spacák. Voda z toho tečie prúdom. Vraví, že noc strávil niekde tam hore pod skalou v búrkach a že je príliš podchladený na to aby pokračoval a tak si vzal izbu v moteli aby sa na pár hodín zahrial. Ten spacák vravel za všetko.

Vonku prestalo pršať a miestami vykukuje dokonca slnko. Čistí a suchí zamierime do miestnej reštaurácie, doplníme zásoby a okolo obeda vyrážame ďalej. Už nás dnes nečakajú žiadne veľké kopce, trasa by mala byť v podstate rovina mierne do kopca a z kopca. Hneď za mestom pokračujeme zase po štrkovo blatovej ceste, miestami fúka celkom silný bočný vietor. Krajinu tvoria lúky plné kráv a na mnohých miestach je cesta rozbitá práve od nich. Pohybujeme sa vo výške okolo 2000 m n. m. a naokolo stále sem tam vykuknú zasnežené hory. Pred nami sa obloha trhá a mračná sa ženú kade – tade, keď sa ale pozrieme za seba uvidíme rozsiahlu búrku. Šliapeme čo to dá a snažíme sa jej uniknúť, čo sa nám nakoniec podarí aj vďaka tomu že naša trasa zrazu odbočí prudko doľava. O pár minút už len sledujeme dažďovú clonu v diaľke za nami. So západom slnka sa dostávame do nádhernej oblasti jazier Red Rock Lakes National Wildlife Refuge pod Centennial Mountains. Lower Red Rock Lake, ktoré máme ako na dlani, je plné rôznych vodných vtákov.

Má tu byť možnosť ubytovania, ale nikde nič nevidíme, zase len jednu ceduľu, ktorá označuje vzdialený dom vpravo v kopci. Nejak sa nám tam nechce a vravíme si, že ideme ďalej. Na gps vidíme, že za pár kilometrov má byť Lakeview s pár domami. Keď tam prídeme, naozaj tam pár domov je a dokonca aj Správa prírodnej rezervácie a tak hľadáme niekoho, koho by sme sa spýtali, kde sa tu dá prespať pod strechou alebo postaviť stan. Nakoniec z jedného domu vykukne starší pán, ktorý je zo spomínanej Správy prírodnej rezervácie. Ponúka nám na prespanie jeho garáž, že si tam môžeme rozložiť karimatky a spacáky. S nadšením túto možnosť vítame. V priebehu hodiny sa spúšťa ukrutný lejak sprevádzaný hrmením a my si užívame teplo a sucho z pohodlia ďalšieho náhodného 5 hviezdičkového hotelu.

Našliapané 143 km, čas 12 h 23 m, priemerná rýchlosť 12 km/h, nastúpané 988 m, max. nadmorská výška 2349 m.

Koniec tretej časti.

SHARE

support:
inzerce Inzerce