Náš host 10. 12. 2018

Prečo sa ľudia vydávajú na cesty prekonávať svoje hranice, svoje limity, svoje strachy? Podľa mňa je odpoveď jasná. V dnešnej pretechnizovanej, pohodlnej dobe, kedy máte možnosť vyriešiť všetko z pohodlia domova niekoľkými klinutiami si ľudia potrebujú jednoducho dokázať, že naozaj žijú. Častokrát je to takto jednoduché, áno. Až druhotné je, kde a ako si to dokázať. Zažiť život sa dá rôzne, mne a myslím že vlastne nám, to ide najlepšie na ceste do neznáma. Zažiť dobrodružstvo, adrenalín, splynúť s prírodou. Je pre mňa bytostne dôležité cestovať a siahnuť si pri tom na dno, povstať a cítiť, že žijem, prekročiť svoj tieň, inak umieram sám pred sebou.

Prečo sa ľudia vydávajú na cesty prekonávať svoje hranice, svoje limity, svoje strachy? Podľa mňa je odpoveď jasná. V dnešnej pretechnizovanej, pohodlnej dobe, kedy máte možnosť vyriešiť všetko z pohodlia domova niekoľkými klinutiami si ľudia potrebujú jednoducho dokázať, že naozaj žijú. Častokrát je to takto jednoduché, áno. Až druhotné je, kde a ako si to dokázať. Zažiť život sa dá rôzne, mne a myslím že vlastne nám, to ide najlepšie na ceste do neznáma. Zažiť dobrodružstvo, adrenalín, splynúť s prírodou. Je pre mňa bytostne dôležité cestovať a siahnuť si pri tom na dno, povstať a cítiť, že žijem, prekročiť svoj tieň, inak umieram sám pred sebou.

Text a foto: Roman Bojda

Prvý nápad prejsť Severnú Ameriku na bicykli z Kanady do Mexika cez Skalisté hory sa objavil po dokončení 1000miles Adventure Czechoslovakia v roku 2014. Vtedy to bolo niečo nepredstaviteľné, z kategórie veľký nereálny sen, ale tam niekde sa to zrodilo. Postupne to pár ľudí z Mílí dokázalo a nás to priťahovalo stále viac a viac. Hlavne Johy, mňa menej, ja som predsa len viac pohodlný. Chcel som si radšej jazdiť len po trailoch, občas sa presunúť o kus ďalej buď v Colorade alebo v Britskej Kolumbii. Každopádne v Severnej Amerike, meke mountainbikingu. Definitívne ma presvedčila až veta „ jezdit autem po státech jen na traily můžeme když nám bude padesát“ . To je pravda, vravím si, teraz je jedinečná príležitosť. Máme plno síl, už menej plné peňaženky, ale nič nás vlastne nedrží natoľko, aby sme si nemohli vziať skoro dva mesiace voľna a proste prejsť tých 4400km.

Je zima, február alebo marec 2017 a vravím OK, ideme do toho. Nejako sme ale vedeli, že nechceme ísť do toho sami, chceli sme jedného – dvoch parťákov. V malej skupine je vačšia zábava a lepšie sa zvládajú krízové situácie a hlavne medvede a pumy. Nie je to ale jednoduché nájsť takého parťáka.

Napadol nás ale Fero Kasanič, kamarát z Mílí 2014, ktorého sme síce tri roky nevideli, nemáme na neho ani kontakt, ale bol nám svedkom na improvizovanej svadbe na CP3, tak to predsa musí nejak ísť. Napísal som mu na FB, ako výstrel do neznáma, lebo som videl, že už ho nejaký ten rok nepoužíva. Po pár dňoch odpísal jeho syn, že otec FB nepoužíva, ale že tu je jeho číslo, určite bude rád, že sme sa ozvali. Tak sme sa ozvali. Do telefónu vravím „Feri pamätáš si nás? Johy a Roman z Mílí, stretli sme sa na hraniciach pred CP3, bol si nám za svedka, chceli by sme doraziť začiatkom leta pojazdiť na bajkoch do Polonín, vidíme sa v Humennom na chvíľu?“ On „Jasné, super, dorazte, pôjdeme aspoň na Vihorlat, lebo potom štartujem na míle“ Tak sme sa dohodli, začiatkom júla sme večer naložili auto aj s bicyklami na autovlak v Prahe a ráno vystúpili v Humennom.

Keď nás Feri uvidel vyzeral prekvapene, myslel si totižto, že dorazí iný Roman z Mílí, to že som mu vravel o Johy do telefonu nejak prepočul, proste nejaký informačný šum. Nevadí, zábava hneď od začiatku. Každopádne sme vyrazili na Vihorlat a po pár kilometroch Johy vraví, že „ my tu ale nejsme jen tak Fero, my tu máme takovou misi, přemluvit tě abys s náma jel Tour Divide“ a Fero bez váhania „ to chcem ísť, len to musím oznámiť manželke“. Fero má doma taktiež dve dcéry, jednu menšiu a jednu skoro v puberte, takže to nebolo len tak. Nadšenie a spojenie za niečím väčším ale bolo cítiť z nás všetkých hneď od začiatku.

Dohodli sme sa, že sa určite musíme všetci stretnúť s Kubou Gselou, ďalším kamarátom z Mílí, ktorý absolvoval Tour Divide v roku 2016. Ideálna príležitosť, kedy sme mohli byť všetci v Prahe nastala po afterparty Mílí niekedy v septembri. Kuba nám dal všetky potrebné informácie a porozprával všetko dôležité o Great Divide, čo nám ušetrilo strašne moc času stráveného za počítačom hľadaním informácií, za čo sme mu veľmi vďační. Ono fakt zohnať informácie o Tour Divide nie je jednoduché a už vôbec nie oficiálne, tie dostanete väčšinou až týždeň pred štartom, alebo aj deň pred odletom, ako to bolo v našom prípade. Existuje neoficiálna FB skupina jazdcov, ktorí Tour už absolvovali alebo absolvovať chcú. Oficiálne stránky niesú aktualizované, nejedná sa totižto o plne organizovaný závod, asi kvôli zákonom a rôznym povoleniam, alebo preto aby človek, ktorý chce absolvovať tak ťažký podnik akým Tour Divide je, musel vynaložiť značné úsilie už na začiatku, aby sa dozvedel, že čo? kde? a ako? neviem. Preto fakt vďaka Kubovi.

Jednou z podmienok pre štart je tzv. Letter of Intent (motivačný list), ktorý je potrebné samozrejme v angličtine poslať po zimnom slnovrate emailom. Neplatí sa ani štartovné, jedine ak chcete byť videní a zaznamenaní na portále Trackleaders.com, tak potrebujete mať GPS Spot, krabičku, ktorá sa dá prenajať alebo kúpiť a k nej si zaplatíte tracking (sledovanie) a to je vlastne štartovné. Za firmou Trackleaders, prenajímaním GPS spotov a akou takou organizáciou tohto a množstva iných podobných pretekov vo svete sa schováva tá istá skupina ľudí okolo Matewa Leeho z USA. Trasu v elektronickom formáte pre outdoorové GPS navigácie si môžete stiahnuť zdarma. Človek si to teda môže prejsť aj bez sledovania družicou a akýmsi dôkazom, že to dal môže byť zaznamenaná trasa na jeho GPS navigácii, na Trackleaders sa ale spätne už nedostane. Tým ale oberie svoje okolie o možnosť vidieť reálne v čase, kde sa aktuálne nachádza a koľko krásnych kilometrov mu ešte zostáva a ako si vedie oproti ostatným účastníkom. Seba by obral o možnosť stretnúť sa s množstvom zaujímavých ľudí. Je nesmierne zaujímavé a inšpirujúce sa dozvedať o rôznych motiváciách, prečo sa človek vydáva na takú cestu. Obrovský entuziasmus a nadšenie je vidieť na každom a atmosféra je elektrizujúca. Takzvaný Grand Depart (velký odjazd) je každoročne už dvadsať rokov druhý piatok v júni. Účasť je okolo 150 ludí.

Náš prapôvodný, ešte zimný plán bol neúčastniť sa Tour Divide, ale prejsť trasu Great Divide Mountain Bike Route, ktorá je až na pár úsekov totožná. Chceli sme mať jeden GPS spot a ísť aspoň mesiac a pol, najlepšie niekedy v júli-auguste, keď už určite nebude v Kanade sneh. Postupne sme ale zisťovali, že toľko peňazí a voľna mať nebudeme a tak sme sa zmierili s tým, že budeme musieť zabrať trošku viac než sme si na začiatku mysleli. Keď sme sa spojili s Ferom, bolo vymaľované. On od začiatku chcel byť na Tour Divide a trošku pretekať, alebo lepšie povedané zvládnuť to oficiálne a v limite pre pretekárov, čo bolo tento rok 30 dní. Tak sme si teda všetci povedali OK, že ideme do toho. „Nebudeme predsa nejakí turisti“ zakončil Feri naše septembrové stretnutie v Prahe.

Zaujímavé je a netuším, ako sa to mohlo stať, ale moji rodičia, brácha ani jeho žena, nevedeli, že pôjdeme oficiálne Tour Divide, ale mysleli si, že pôjdeme úplne opustení (nie že by sme sa niekde pretláčali davom), to sme sa o tom bavili pri každej mojej návšteve Nitry, asi som slabý vysvetlovač. Každopádne ich trošku upokojilo, že na tých všetkých medveďov vyštartuje 167 ľudí z celého sveta a nie len nejakí traja nadšenci zo Slovenska a Česka.

Po našom stretnutí vysvitlo na povrch veľa vecí, hlavne čo sa týka materiálneho zabezpečenia, bolo treba toho kúpiť naozaj veľa a v prvom rade letenky. Začalo každodenné číhanie cien. Tie sa pohybovali v rozpätí od 19000 – 23000 kč, v závislosti na dopravcovi, prestupoch a čase letu. My sme potrebovali jednoznačne letieť s British Airways, pretože majú prepravu krabice s bicyklom zdarma. Napríklad KLM malo spiatočnú letenku za 19000 kč, ale za bicykel si človek priplatí 6000kč na jednej trase.

Nakoniec sme niekedy koncom októbra kúpili letenky za 23500 kč s British Airways na trase Praha – Londýn – Calgary – Phoenix – Londýn – Praha. S nedočkavosťou sme taktiež ešte na jeseň objednali z USA oficiálnu mapovú sadu od Adventure Cycling Asociation za 110 $. Fakt nás potešilo, keď týždeň po doručení ich zlacnili skoro o polovicu. Zároveň vydali aktualizované verzie, čo spôsobilo, že vo Wyomingu sme išli pár dní mimo papierovú mapu, ale o tom až neskôr.

 

Náš prieskum pokračoval, zásadne sme potrebovali stan a karimatky, samozrejme ultraľahké, tým pádom ultradrahé. Je to zaujímavá úmera, že čím menej materiálu produkt obsahuje, tým vyššia je výsledná cena. Holt technológie sú drahé a keď budeš tlačiť plne naložený bajk cez spadnutú lavínu, tak si pogratuluješ, že tu si nešetril. Naše rozhodnutie čo sa týka stanu padlo na známu americkú firmu MSR, konkrétne ich najľahší a zároveň najvzdušnejší model MSR Freelite 2 s váhou okolo 1200g. Čo sa týka karimatiek, tak sme zvolili taktiež výrobok z USA, a to firmu Klymit z Utahu. Neuveriteľne skladný nafukovací model Static V2 s úctyhodnými 470 gramami a V ultralight SL s luxusnými 330 gramami. Tieto karimatky kúpite v cene okolo 2000 kč, my sme to mali jednoduché, pretože ich skladom majú nadšenci ultralight cestovania v Libereckej predajni Nalehko.com. Spacáky sme mali pérové SirJoseph Rimo500, ktoré vážia síce cca kilo, ale dokonale zahrejú. Fero si obstaral stan od americkej firmy Mountain Hardware, model Ghost UL 1 s váhou 768 gramov. Karimatku mal už rokmi overenú pecku od firmy Therm-A-Rest Neo Air s váhou okolo 300 gramov. Spacák Pinguin Micra s hmotnosťou 950 gramov.

Potrebovali sme fakt ušetriť na výbave čo najviac gramov, nakoľko najzásadnejšiu úsporu váhy v podobe carbonového bajku sme si nemohli dovoliť. Všetci traja sme sedlali hliníkové hardtaily s odpruženou prednou vidlicou. Johy mala celkom stres, či nám bude stačiť na jej 26“ RB CRR s komponentami Sram X9 a kolesami Fulcrum Red Power. Všetci sa zhodneme, že nebol najmenší problém v priemere kolies. V podstate iba v dlhých zjazdoch sme sa jej vzdialili, ale logicky kvôli vyššej chlapskej váhe. Ja som mal taktiež bicykel RB CRR s 29“ kolesami Mavic Crossride a pohonom Shimano SLX/XT. Obidva bicykle s prevodmi 2x10, reťazami a brzdami od Shimana. Je dobré mať v páre rovnaké, alebo vlastne kompatibilné komponenty, ušetrí to počet náhradných dielov a celkovo je v tom proste jednoduchosť a to sa na ceste počíta. Prevody sme vymenili z pôvodných 36/22 na 38/24 s 38 zubovou kazetou. Čo bolo dostatočné jak v stúpaniach, tak v dlhých rovinatých pasážach. Obutie sme zvolili bezdušové s plášťami Continental RaceKing Protection. Plášte a celkovo bezdušový systém nám ušetrili množstvo defektov. V podstate sme za celú dobu riešili jeden zato výživný defekt a to až ku koncu v Novom Mexiku. Na riaditka sme namontovali talianske triatlonové hrazdy Dedaccai a omotali omotávkou od ESI, gripy taktiež od ESI s výbornými tlmiacimi vlastnosťami.

Fero sedlal Canyon GrandCanyon AL 29, s radením 2x11 a brzdami od Shimana v rade XT, kolesá DTSwiss obul do plášťov Maxxis Crossmark so zosilnenou bočnicou 3C, taktiež v bezdušovom prevedení. Na riaditká namontoval hrazdy od českej firmy Force. So všetkým bol maximálne spokojný a bol jediný z nás troch, kto nemal žiaden problém s bicyklom, taktiež ho mal najnovší. Bicykel vybavil komplet novými brašnami od Apidury, kde sa dalo tak modelom Dry.

Ja s Johy sme mali zadnú a prednú brašnu už z minulosti od českého výrobcu Everbike. To Fero síce tiež, ale rozhodol sa, že tu šetriť nebude a kompletne ich vymenil. Čo sa mu vyplatilo, aj keď sa nedá povedať, že my by sme mali nejaký zásadný problém s brašnami. Rozhodli sme sa ale zadnú brašnu vymeniť za 100% nepremokavý model od Apidury, vpredu sme nechali relatívne novú od spomínaného Everbiku, malé brašny a sáčky na rám a riaditká sme zvolili zase od českého výrobcu Acepac. Do rámu sme mali už od Mílí ručne šitú brašnu na mieru. Čo sa týka zadnej brašny Apidura Dry, tak neexistuje jediná vec, ktorú by som jej vytkol. Pohodlne sa do nej balí všetko čo potrebujete, bez nutnosti „narvať“ toho do špičky čo najviac. Vydržala sneh, krúpy, dážď aj wapku. Kvalita spracovania a užívateľsky príjemné zapínanie plus super váha a tri dostupné veľkosti z nej robia podľa mňa jednotku na našom trhu, aj keď cena je trochu vyššia než u konkurencie, tak sa jednoznačne oplatí. Na naše prekvapenie predná brašna od Everbike vydržala taktiež nepremokavá, len sme pri čistení bicyklov nepoužívali wapku s takou vervou ako Fero. Predsa len som mal pocit, že oblečenie ktoré sme v nich mali bolo trochu navlhlé. Každopádne musím vyzdvihnúť kvalitu spracovania, len to uchytenie na riaditká si vyžadovalo nejaký ten sucháč navyše. Malé brašny od Acepac sú fakt výborné, sú dostatočne veľké a hlavne majú kvalitné zipsy a za to klobúk dole. Čo sa týka našich handmade brašien do rámu, tak tie boli v podstate na odpis už na začiatku, ale tu už nejak nezostali sily a vlastne ani financie to riešiť, zipsy na nich definitívne odišli po troch dňoch kanadského marastu. Až do Mexika sme ich otvárali iba na tretinu. Vo výbere komponentov či pri servisnej konzultácii pomohol kamarát Tomáš Málek, takže díky Tome. Množstvo výmien komponentov som spravil sám, kde moje servisné a časové možnosti nestačili, vypomohli chalani zo Cycology Liberec/Jablonec. Apidura brašny sme taktiež mali od nich. Všetko vždy prebehlo k maximálnej spokojnosti aj čo sa týka cien, za čo im patrí velká vďaka.

Cez zimu sme začali intenzívne pracovať na našej fyzickej zdatnosti. Ešte že bola v Jizerských horách taká dobrá zima. Umožnilo nám to totižto jazdiť na bežkách od decembra do konca marca. Ani sme si nepredstavovali, ako sa nám neustály pobyt vonku v mrazivom vzduchu bude hodiť. Jazdili sme väčšinou štyrikrát do týždňa a podarilo sa nám najazdiť okolo 1500km s tým, že Johy najazdila o niečo viac ako ja. Fero chodil na skialp a ako tak bežkovať do Polonín. Na popud Johy, ktorá Fera na to nalákala „prej, abysme stmelili partu“ sa zúčastnil miestneho orientačného bežkového závodu Boboloppet s podtitulom „závod pravých chlapů“. Jedná sa o 90 km trasu v Jizerkách. No a kedže Feri nikdy nebežkoval v pravom zmysle slova, lebo v Poloninách upravené trasy nie sú, tak to bolo naozaj stmelujúce a vtipné. Napríklad, keď po asi 7 hodinách, už za polovicou trasy, jeden chlapec pri tom ako zbadal Feriho pretekársky dres kričal na otca „tati, tati, hele závodník!“ a táta na to „to si jenom vzal nějaký triko“, čo nás dostalo do kolien.

Nezávodili sme to je fakt. Johy doslova povedala „neboj, my tě doprovodíme, aby ses neztratil“ a tak sme strávili nádherných 12 hodin na čerstvom vzduchu, čo bola hlavne pre ňu skúška trpezlivosti, pretože tá má svoj najlepší čas okolo 6 hodín.

S príchodom jari nám šťastie naďalej prialo, počasie bolo výborné, ako stvorené pre cyklistiku. Zima sa rýchlo prehupla k príjemným teplotám a dažďa nebolo moc, takže sme mohli začať osedávať zadky. Naše domovské mesto Liberec má jednu velkú výhodu čo sa cyklistiky týka. Na všetky svetové strany je iné CHKO v dostupnosti pár až pár desiatok kilometrov. Nikdy sa tak človeku nestane, že sa mu trasa omrzí. Fero robil pravidelné výjazdy na Vihorlat a do Polonín. Popri práci a cez víkendy sa nám podarilo najazdiť do odletu cca 2500km, nikto z nás nevlastnil cesťáka, takže väčšinou po nespevnených cestách a trailoch.

Odlet nás čakal v stredu 6. 6. 2018 okolo obeda. Posledný týždeň do odletu bol riadne hektický. Zostávalo nakúpiť posledné kúsky výbavy, ktoré bolo ešte potreba, ako napríklad náhradné duše. Niekoľko duší nám ležalo v pivnici, ale po zrolovaní a zvážení sme nemohli dopustiť, aby sme niesli takú ťarchu. Investovať nemalé peniaze do novinky Tubolito sme nechceli a tak som hľadal, až som objavil váhový kompromis od Mitasu s ich Light prevedením s váhou 150g pre 29‘‘ kolesá za nekompromisných 109kč oproti určite výbornému Tubolitu za cca 800kč. Bežal som pre ne deň pred odletom. Cez víkend sme stihli ešte posledný dvojdňový nájazd kilometrov. V pondelok sme do noci balili a v utorok sme sa komplet zbalení presunuli do Prahy k Ále a Jirkovi, ktorí nám s radosťou poskytli azyl. V stredu ráno nás vyzdvihol kolega od Johy a hodil nás na letisko, chcel totižto vidieť partu cyklistov, čo chcú prejsť Ameriku. Na Ruzyni sa šťastne stretávame s Ferom, ktorý mal za sebou nočnú cestu vlakom z Humenného. Mne s Johy sa podarilo odbaviť krabice bez doplatku, čo znamená vojsť sa do 23kg. To Feri pri balení netrochárčil a nejaké to euro za cca 2kg nadváhy doplatil. V momente, keď sme odbavili krabice s bajkami a všetkými potrebnými vecami na nasledujúcich skoro 40dní, mi strašne odľahlo a trip mohol začať. Dalo by sa povedať, že od tohto momentu až do štartu sa naše nadšenie neuveriteľne stupňovalo. V Calgary nás privítali milí a sympatický colníci, predložili sme im vyplnený vízový dotazník, ktorý nám rozdali v lietadle, oni si v počítači našli či máme víza zaplatené a bolo to. Ja som vyfasoval colníka cyklistu, s ktorým sme prehodili pár slov o trase a výbave akú mám. Rovnakým lietadlom z Londýna ako my, letelo ďalších päť závodníkov. Jedna žena a chlap z Anglicka a traja Íri.

Vyzdvihli sme krabice v nadrozmernej batožine a počkali asi hodinu a pol na shuttle bus do Banffu. Ten sme rovnako ako víza zarezervovali a zaplatili pre istotu už doma. O desiatej večer sme nastúpili do mikrobusu a spoznali jeden z paradoxov Severnej Ameriky. Vonku mohlo byť tak 10st ale klíma bola vypeckovaná jak v horúcom lete. Okolo polnoci nás zmrzlých bus vyložil pred naším zarezervovaným hostelom a ja som s vystúpením z neho na jeden nádych ochorel. Ráno som sa zobudil s teplotou a pálením v krku. Nadšenie ma ale neopúšťalo a snažil som sa si to nepripustiť a pripisoval som to jetlegu. Za svetla zisťujeme, že izbu pre šiestich zdieľame s ďalšími dvomi závodníkmi. Na raňajkách sme po chvíli prišli na to, že sa na hipstrov u nás všetci iba hrajú, ale tu, tu to naozaj žijú. Ťažko sa to popisuje, ale bolo to cítiť v celom Banffe. Všade hudba ako z môjho playlistu na Spotify, krásne bary, kaviarne, reštaurácie a predajne so štýlovým outdoorovým vybavením pod záštitou štítov Skalistých hôr. Vravím si, tu som sa mal narodiť.

Po raňajkách sme začali vybalovať bicykle za hostelom na slnku, v tieni bola takto z rána riadna kosa. Spoznali sme dalšiu účastníčku závodu, 59 ročnú Corrine, praktickú doktorku z Fairbanks na Aljaške, neskôr známu pod prezývkou aljašská žena. Poobede po tom čo sme poskladali bajky, sme sa vybrali do YMCA obhliadnuť miesto štartu a vyzdvihnúť GPS spoty pre mňa a Johy. Po tom ako sme sa vrátili naspäť na hostel u mňa prepukla choroba naplno a musel som si ísť pospať. Večer som sa hecol a šli sme spolu do baru, kde mala miestna legenda Crazy Lary, vysvetľovať trasu a úskalia Tour Divide, medzi ktoré mimo iné patria hlavne divoké zvieratá, hypotermia a dehydratácia. Ak som to zachytil na premietaných videách správne, tak Crazy Lary je crazy nielen preto, že má šialený prejav, ale aj preto, lebo za tuším 24dní dorazil z Banffu na hranice s Mexikom a tam to otočil a vrátil sa v rovnakom čase naspäť. Crazy. Na tomto mítingu dostane každý účastník jediný suvenýr z Tour Divide a to krytku na hlavové zloženie od Salsa Cycles, ktorú môže vymeniť za koláč v Pie Town v Novom Mexiku. Po návrate na hostel zisťujeme, že tu je s nami ubytovaný aj český závodník Martin Čuňát, chvíľu spolu pokecáme a následne musím ísť zase spať, ani pivo si nedám. Je to škoda, že si neužijem gitarový koncert, ktorý sa v našom hosteli koná. Piatok 8. 6. 2018 ráno sa nebudím zdravší ani o chlp, budík o 6:45 tomu nepomáha. Raňajky sú od 7:00 a štart o 8:00. Všetci štyria aj s Martinom sa snažíme do seba dostať toho čo najviac a spoločne vyrážame ranným Banffom k YMCA, kde už je zhromaždených okolo 150 ľudí. Hneď nám s Johy padá do oka budúca ženská víťazka Alex Houchin. Štartuje v kotníkových farmárskych botách, džínových kraťasoch a sedlá pluskový bajk s reprákom na rajdoch. Nikde nevidím prilbu. Energia, ktorá je cítiť zo všetkých je elektrizujúca a keď odbije ôsma hodina show začína.

 

Odkaz na foto a video ze startu je ZDE.

SHARE

support:
inzerce Inzerce