Slovakia Divide 2023

Text a foto: Martin Škvarko

Ja som si na poslednú chvíľu vyskladal hardtailový trailak. Buky išiel na svojom celoodpruženom Habbite. Balenie sa nieslo v duchu „ultralight“. Okrem nevyhnutného náradia na prípadné opravy, sme boli skoro identicky zbalení. Nafukovacia karimatka, spacák, dlhý merino spodok aj vrch na spanie, 2x merino ponožky, tenká nepremokavá pláštenka, páperka, mikina, prilba a dres s nohavicami.

DEŇ 1.

Deň pred štartom okolo 18:00 bol riders meeting v mieste štartu v Modre Harmónii v miestnej reštaurácii. Dostali sme štartovacie balíčky, GPS trackery, večeru a zoznámili sme sa s protivníkmi, resp. spolubojovníkmi. Mňa ako Enduro jazdca vždy fascinovalo že v komunite bajkerov si aj s cudzím človekom okamžite kamarát a pri bikepackingu mi to príde dvojnásobne!

Čiže zoznamovačky s jazdcami pri večeri a hor sa domov vyspať. Štartuje sa o 8:00, keďže bývam približne 20 km od miesta štartu, tak idem z domu. Ráno kontrolujem celý zoznam bagáže, aby som na nič nezabudol. Celý zoznam si ešte prechádzam počas šliapania na štart. Na štarte sa stretávame s Bukym a opakujem mu dokolečka, že odštartujeme posledný a musíme ísť ľahké tempo nech sa nezavaríme hneď prvú hodinu. Organizátor Aleš nám povie zopár pekných viet a odštartuje našu púť Slovenskom. Od štartu v prvom kopci sa skupina pomerne rýchlo roztrhá, aj keď mám pocit, že sme úplne posledný, tak si ideme užiť slovenskú prírodu, takže sme v kľude. Malé Karpaty poznáme v celku dobre, mame ich prejazdené a prechodené skrz na skrz, tak vieme, čo nás približne čaká. Cez noc pršalo, les je mokrý. Pri prvom zjazde som sa chcel vytiahnuť pred chalanmi, len som si neuvedomil že Rekon race nedrží na mokrých koreňoch ako Minion DHR tak po 15-tom km letím k zemi na bok. Malá lišaj nič vážne, tak ideme ďalej. Po chvíľke dobiehame chalanov z Košíc, ktorí na podsedlových taškách majú pripevnené makovníky, ktoré im po zjazdoch vypadávali. Celkom nás to pobavilo, lebo ich zbierali asi 3x. Karpaty ubúdajú a Buky mi hlási, že mu nejak nesadli raňajky a nešliape sa mu moc dobre. Prvý deň som mal ambiciózny plán prísť do Skýcova. Vychádzame z Malých Karpát a šliapeme po poľných cestách smer Piešťany, kde máme v pláne nakúpiť jedlo na ďalší deň a občerstviť sa. Najedení sa štveráme na Považsky ÍLOVEC resp. len ho prejsť tým najrýchlejším spôsobom a to sme ešte nevedeli čo nás čaká. Rozmočený íl, ktorý sa pri zjazdoch lepil úplne všade, nám dal celkom zabrať a ja som sa začal lúčiť s vidinou prespania v Skýcove. Expresívnymi slovami sme nešetrili. V Radošine sme dali rýchlu kofolu a zhodli sme sa, že prespíme na futbalovom štadióne v Kovárcoch pod Tribečom. Tento nápad dostali viacerí účastníci. V Noci prichádza celkom silná búrka s bleskami.

DEŇ 2

Ráno sa budíme do opršaného dňa s čím sme počítali, ale dúfali, že sa v noci vyprší. Vyrážame ako poslední. Pomaly stúpame na Tribeč. Po včerajších kilometroch začíname cítiť nohy, Bukymu sa dnes ide dobre. Organizátor Aleš nás varoval, že v Tribeči je problém s vodou (prameňmi) no my sme ten pocit nemali. Dážď nás sprevádzal celý deň. Premočení sme boli do nitky tak, že keď sme prišli do potravín, tak sa nám z topánok valila voda von pri každom zašliapnutí. Zlatá predavačka v potravinách nás nechala najesť sa vo vnútri. Posilnili sme sa Um-om. Len sme nevedeli, že nás čakal, pocitovo nekonečný zjazd po asfalte. Ten bol naozaj veľmi nepríjemný vzhľadom na premočené oblečenie a pomerne nízku teplotu na leto, bolo okolo 15°C. Po chvíli zjazdu míňame kolibu, kde sme videli bajky ďalších účastníkov preteku, ale my sme valili ďalej, keďže konečne prestalo pršať a mali sme v pláne prísť do Banskej Štiavnice. Pri šlapaní po asfalte na Vyhne sme míňali pivovar Steiger, tak som zvažoval, že to potiahneme možno aj ďalej ako za Štiavnicu ,,veď tá je za rohom” pomyslel som si. No realita bola iná, nekonečná cesta a kopec Trajbolec bol celkom záhul a stále nekonečne dlhá cesta do Štiavnice. Buky ešte v potravinách bookol turistickú ubytovňu v Štiavnici, boli sme premočení do nitky, tak nech si vysušíme oblečenie. Ja som bol prekvapený sám zo seba, lebo som si myslel (myslím), že nie som moc odolný jedinec a predstava celodenného bajkovania v daždi bola pre mňa čista hrôza, pričom to až také hrozné nebolo. Na ubytku sme si hadicou očistili všetky zablatené veci a išli sušiť, len problém bol, že bolo leto a radiátory nefungovali, tak sme si zohnali fén od druhého účastníka, ktorý bol v inom hoteli. Fénovali sme oblečenie asi 3h. Prechádzka po Štiavnici len v merino nátelníkoch nám po tom dni vôbec neprišla divná, aj keď ľudia hádzali všelijaké pohľady. Predpoveď vyzerala, že nás ešte dážď zastihne, ale už nie tak, ako na druhý deň. Po pár pivách zalahneme do postelí, od zajtra nás čaká ta pravá divočina!

DEŇ 3

Ráno sadáme na bajky, spustíme sa kúsok cez námestie vrátiť fén, ktorý dostal zábeh ako sa patrí a mierime do Lidl-a nakúpiť rýchle občerstvenie. Na bezďákov raňajkujeme pred obchodom a valíme ďalej. Prvé lúky, kde vidíme pásť sa kravy a ja si hovorím, že toto je konečne ono! To čo u nás nevidíme, niečo nové, vnútorne sa teším, dnes sa šľape dobre. Prichádzame do Babinej, kde má miestny „Sedlák“ krížom-krážom cez značený chodník ponaťahovaný elektrický ohradník, čím nám vytvoril slušné katakomby. Dobiehame ďalšieho účastníka, s ktorým 3h pošliapeme, potom mu zvoľna utečieme. Ako v cestopise, ktorý som čítal z predošlého ročníka „lazy striedajú lazy a ďalšie lazy“: Nekonečné lúky, občas nejaký domček, osada a ja si vravím, že to nie je možné, neverím že sme na Slovensku, proste krása! Dnes nastavujem cieľ Útulňa pod Vartou, ale tá je ešte ďaleko. Mraky na nás pozerajú z kopcov, na ktoré sa chystáme v najbližších hodinách, občasne padne pár kvapiek, ale dnes sme pomerne v suchu. Lúky, kravy, prekrásne výhľady, no proste som dnes unesený (za to môže z časti aj ten depresívny včerajšok). Prichádzame do dedinky Podkriváň, kde na moste robím dokonalú fotku železnice a doliny, ktorú si dám asi zarámovať. Šliapeme ďalej a pomaly vchádzame do mrakov. Prichádzame k útulni ktorá je spravená zo starého autobusu, útulňa celkom použiteľná, ale cieľ na dnes je pevne daný, tak dupeme do pedálov ďalej. Trochu nás tlačí aj appka, do ktorej občas pozriem a vidím polohy ostatných účastníkov, ktorí nám dýchajú na chrbát. Aj keď to neberieme ako závod, tá súťaživosť v nás stále prebýva, tak šliapeme ďalej. Organizátor Aleš nás varoval, že posledné potraviny ktoré pred 200 km hrebeňom budeme mať, sú v Lome nad Rimavicou. V obchode nakúpime dobroty, pivo a ploskačku. Je zhruba 18:30 na útulňu to máme už len 16 km. Za Lomom to išlo celkom dobre, kým nezačalo stúpanie na Tri chotáre. Dnes už máme našlapaných okolo 2500 výškových. Prudká stojka, kde neostáva nič iné ako len tlačiť bike sa podpíše na mojej achylovke, ktorú si natiahnem v tomto nekonečnom stúpaní. Už sa nám moc nechcelo, nadávkami sme opäť nešetrili, veľa prestávok, ale vidina krásnej útulne a komfortného spania sa páčila, tak sme sa zapreli a vyšliapali hore. Posledné kilometre do denného cieľa idú vždy najťažšie. Slnko pomaly zapadá. V hlave začínam mať myšlienky typu, čo ak tam útulňa nebude, čo ak nás napadne medveď, kde budeme spať atď. Buky tiež už nemá náladu, tak len ticho šliapeme. Posledná zvážnica s pár popadanými stromami to sťažuje, ale nakoniec prichádzame k Útulni pod Vartou. No! Úprimne, predstavoval som si to inak, aj fotky vyzerali lepšie, no čo už. Ďalší dvaja účastníci sú už vo vnútri, tak ich ideme pozdraviť. Jožko a Honza. Útulňa už má to najlepšíe za sebou, ale prespat sa dá. Začína obžerstvo, vyťahujeme jedlo, pitie, ponúkame aj chalanov, Jožko sa k nám pridá a po chvíli si líhame na dobrú noc.

DEŇ 4.

V noci som sa zobúdzal, lebo som počul ako sa do chaty dobíja medveď. Nakoniec to bola myš, ktorá mi vyžierala moje zásoby! (Zásoby pochop ako veľmi pedantne namiešaná proteinovo-regeneračná ovsená kaša). Obliekame sa, balíme veci a vyrážame. Ráno bolo pekne, ale nohám sa nechcelo, zrejme sme to včera trochu prepálili. Tiež na regeneráciu nepomohlo zapíjať borovičku s pivom. Buky mi pred pár rokmi vravel, keď sme boli našu prvú bikepakovačku, že by sme mohli ísť Rudnú magistrálu. Vtedy som sa ho pýtal, či mu ne*ebe, že to je nereálne prejsť na bicykli. A po pár rokoch jej časť šliapeme. Dobiehame Jožka, ktorý ide približne našim tempom. Tešíme sa na teplé jedlo, ktoré si dáme v sedle Zbojiska, ale prichádzame tam priskoro a nechce sa nám čakať do 11-tej. Neostáva nám nič iné, ako ťahať ďalej a dúfať, že Burda ktorá je „za rohom“ bude otvorená. Šliape sa ťažko, mňa začína celkom slušne bolieť achilovka, ktorú som si presilil včerajším tlačením tohto ťažkého bajku. Občas ma pichne v kolene. Hľadám polohu nohy, kde to najmenej bolí, bolesť sa dá vydržať. Bukymu opuchla tvár a vyzerá ako mongolský bojovník. Prichádzame na Burdu a dávame predčasný obed. Príjemná pani nás obslúžila, polievka, pivko, káva, doplniť vodu a nastavujeme dnešný cieľ. Ten je jasný, Útulňa Gálová! Na Burdu prichádza aj ďalšia skupina, s ktorou sa naháňame posledné dni, chalani známi ako Detvánci (do konca preteku sa s nimi virtuálne pretekáme, kto bude skorej v cieli, aj keď oni o tom nevedia, že sme si stanovili takýto cieľ). Buky vraví, že Gálová je jedna z najkrajších útulní. Po výdatných raňajkách sa začne šliapať lepšie, krásne výhľady, chodníky, občas nejaká asfaltka a Buky nachádza prvé lesné maliny. Po lavici sa nám objavuje Kráľova Hoľa, našťastie ju obchádzame. Prvý a vlastne jediný brod na trase (nepovinný) Buky hneď využíva na kúpačku, nechápem toho človeka lebo ja som v tom lesnom potoku nevydržal mať nohy ani 20 sekúnd, tak on sa tam čľapkal, ako keby je niekde na pláži. Vchádzame do hustejšieho lesa a objavujú sa čučoriedkové kríky. Prvé hodiny sme z nich veľmi nadšený, ale extrémne to zdržuje, tak udeľujem ban na čučoriedky, nech sa pohneme ďalej. Začína pršať. Našťastie po 10 minútach dážď končí a my môžeme ďalej pokračovať na trase, miestne cestičky sú už užšie, miestami jazdíme po premočenom machovom koberci. Je vidieť, že vchádzame do divočiny. Sem tam malá pastvina, kde kravy pozerajú na nás tak synchronizovane, akoby boli jedna. Dávame povinnú tyčinku a navrhujem nech pozrieme zásoby jedla, pričom zisťujeme, že nám po včerajšom večernom obžerstve toho veľa neostalo. Mňa chytá panika, keď si spomeniem, že najbližší deň a pol nebude možnosť na trase nikde nakúpiť. Buky ma utešuje, že v dedinkách pri Palcmanskej Maši by sa malo dať nakúpiť. Nechce sa mi klesať zbytočne 200 výškových, no musíme. Vravím si, je lepšie byť najedený ako hladný, šliapeme ďalej, dojem poslednú tyčinku a z diaľky už vidíme Palčmanskú Mašu. Schádzame z trasy nakúpime zásoby, najeme sa. Pýtam sa predavačky ako ďaleko je to na útulňu, vraví mi, za hodinku ste tam. Spokojní vyrazíme na miesto, z ktorého sme zišli trasu, po tom ďalšom pive sa už moc šliapať nechcelo, Buky mal už tiež toho dosť, mne sa začala zas ozývať achilovka a pichať ma v kolenách. Peši podľa predavačky hodinka, na bajkoch 2,5 hod. Z diaľky sme zazreli útulňu Gálovú, stmieva sa, šliapeme cez husto zarastenú cestičku územia obávaných medveďov. Posledné strmé stúpanie k chate a sme tam. Spokojní otvoríme dvere chaty začínajúc pociťovať chlad, ktorý je na toto ročné obdobie neobvyklý, pocitovo bolo po zotmení vonku okolo 5 stupňov. V chate divajder Jožko a asi 12 turistov, Snp-čkárov a jeden psík. Miesto chytáme pod posteľou, kde sa ledva vieme otočiť v spacáku, ale lepšie, ako byť vonku kde to hecol Tamáš, ktorý sa moc dobre nevyspal skrz zimu a vietor.

DEŇ 5.

Dnešný plán je jasný! Prísť do Košíc s medzi-zastávkou na chate Erika. Volovské vrchy vo svojej plnej kráse. Trasa cez toto pohorie je občas dosť aj na turistiku a my po tých roztrúsených kameňoch tlačíme tie naše kotvy. Krásna surová príroda, všade čučoriedky a občas partičky rómskych podnikateľov, ktorí oberajú ostošesť. Keď máme stretnúť medveďa, tak dnes je ten deň! (nestretli sme.) Dnes sa k nám opäť pridal Jožko. V dnešný deň zas preklíname Aleša, keďže do kopcov viac tlačíme, ako šliapeme, no tá príroda stoji za každý jeden krok, natiahnutú achilovku a ubolený zadok, ktorému som zatiaľ nevenoval až takú pozornosť. Hej, bolel každý deň, ošetrovali sme to púdrom a Canestenom. HejtEri(k) hovorili, že Buky to bez vložky nezvládne, ja som si radšej kúpil kvalitne elasťáky z vložkou, nechcel som to nechať na náhodu. Povestné polomy vo Volovských! Dostali sme sa aj k nim, ale nebolo to také hrozné, možno aj preto, že všetko bolo tak neobvyklo drsno-pekné. Okolo obeda civilizácia! Vlastne je to len asfaltka, ktorú križujeme v sedle Štós. Les je v mojich očiach taký nasraný, ďalšie polomy, ktoré už začínajú liezť na nervy, lebo bajky musíme dvíhať nad hlavy a podávať ich cez popadané ihličnaté stromy. Neskutočné výhľady sa spájajú s depresiou, kde bude další polom. Po pár hodinách sa blížime k chate Erika. Nabíjame všetky zariadenia, poriadne sa najeme. Je približne 18:00 tak zvažujeme, kde dnes prespíme a voľba na dnešný večer padá na stredisko Jahodná. Prichádzame pred západom slnka, dnes už druhé teplé jedlo a pivo. Najedení ukecávame majiteľku, nech nás nechá prespať v prístrešku vedľa reštaurácie, síce protestuje, ale keďže tam nechávame účet, tak nakoniec kývne rukou. Neskôr prichádzajú ďalší divid-eri, tak dnes sme tu 5ti.

DEŇ 6.

Zle sa mi spalo (zas). Je to čudné, lebo veľmi rád spím vonku, ale nikdy sa tam neviem dobre vyspať. Okolo pol 8 sme už nachystaní a ideme sa spustiť do Košíc. „Spustiť“ naivne som si myslel, pár menších výšlapov a potom pekný trail, ktorý nás zviezol do mesta. Sme v Košiciach, rozjímam, až mi skoro slza vybehla. Prešiel som z domu do Košíc na bicykli cez hory! Stále nechápem, veď sem aj cesta autom trvá večnosť. Vnútorne sa veľmi teším. Buky to tu trochu pozná a navrhuje vychytenú reštiku, kde nám servírujú delikátne raňajky, každý si dáme 2 porcie a vyrážame na poslednú etapu Divide-u. Chalani uvažujú, že dnes možno potiahnu až do cieľa, ja s mojimi pichajúcimi kolenami túto ambíciu nezdieľam, po fyzickej stránke toho začínam mať už dosť. Posledný nákup pred cieľom a šliapeme cez dedinky smerom do Slanských vrchov. Začiatok je celkom prudký. Okolo obeda prechádzame cez Dargovský priesmyk, kde do seba natlačíme nejaké jedlo a vyzvedáme, kedy odišli chalani, ktorí sa od nás odtrhli po raňajkách v Košiacich. Buky, ktorý nemal ambíciu sa naháňať na divide zrazu chytil druhý dych a chcel ich dobehnúť. Slanské pomerne dobre odsýpali, mám rád tento typ kopcov, lesné asfaltky alebo pekné singláče. Po ďalšej hodine a pol míňame Herlianske sedlo a keď pozerám do mapy tak za chvíľku zchádzame zo Slanských a nás napadá myšlienka, že to možno dáme aj my do toho cieľa. Veď to už budú len rovinky „veď za Slanskými už nie sú žiadne kopce“, Za tieto laické myšlienky by som si niekedy najradšej strelil facku. Okolo 16tej schádzame zo Slanských a zastavujeme sa v reštaurácii, dnes ma tie moje nohy pichajú od obeda a je to nepríjemné na každé zašliapnutie. Už nepomáha ani vytáčať nohy. Aleš nám odporučil zobrať si kompresné návleky na kolená a ja som sa na to samozrejme vykašľal. Pozerám do mapy a do cieľa to máme ešte 100km a 1600 výškových. To neznie tak zle, ale už je dosť hodín a ja dnes nemám svoj deň. Predpokladaný cieľ je prespať niekde pri malej Domaši, ale Bukyho dnešná ambícia je ísť ďalej. Nohy bolia stále viac a Buky ma ženie nech ideme ďalej. Toto bolo prvýkrát čo som sa na Bukyho nasral, nechcelo sa mi, no šliapali sme.. tlačili. Vyliezli sme na kopec Butova, kde sme rozložili bivak na lúke. Buky si povešal na elektricky plot oblečenie nech sa mu vyschne, ja som si ho naložil ako každý večer do lodného vaku. Nočná obloha bola najkrajšia akú som kedy videl, tak jasné hviezdy u nás doma v Karpatoch kvôli svetelnému smogu nebude nikdy vidieť. Vliezame do spacákov a nakoniec som aj rád, že ma sem ten v*jebanec vytiahol.

DEŇ 7.

Vstávame okolo 5 ráno, mám rosu na spacáku a cítim, že dnešnú noc som bol niekde na limite môjho spacáku. Mohlo byť tak 7-8 stupňov. Obliekame sa a Bukymu padla rosa na všetko oblečenie. Zapínam tacháč a ten ukazuje 8 stupňov. Nahadzujem na seba páperku a nasleduje zjazd. Mne je zima, neviem si predstaviť, ako sa cíti parťák, keďže okrem nepremokavej bundy má na sebe všetko mokré. V polke zjazdu sa zastavím a Buky má modré pery od tej zimy. Od nervov si párkrát zahučíme, že kedy už začne kopec, nech sa trochu zahrejeme. Vchádzame do dedín, občas prešľap cez kopec medzi kravami, ktoré sa pasú po rozmočenom, rozchodenom blate. Prijemná zmena, aj keď zas sa stretneme s kopcami, do ktorých treba tlačiť. (budúci rok musíme viac zamakať na kondičke). Blížime sa k poslednému pohoriu Vihorlatské Vrchy, ktoré lížeme okrajom, predpokladám, že kvôli CHKO a začíname si to uvedomovať. Koniec našej cesty sa blíži. Pomaly sa blížime do cieľa v dedine Beňatina. V cieli nás čaká Aleš. Oslávime to zopár pivkami a dobrým jedlom.

Vidieť a prejsť si toľko pohorí, spatriť tie krásy Slovenska, bol pre nás veľký zážitok!

Do cieľa sme prišli po 6 dňoch a 4 hodinách na 23-24 Mieste.