Carpatia divide 2020

Text a foto: Marián Surničin

Postupne som podopĺňal výbavu potrebnú na takýto výlet, a potom som zašiel na kávu s Ferom. Fero má za sebou viackrát Míle, Great divide, Divide v Maroku a v Kyrgyzstane. Cenné rady som Ferovi odplatil tým, že som ho namotivoval, a tiež sa prihlásil. Takisto sa prihlásil Pali-legenda Mílí. Všetci sme z jednej partie z Humenného, takže na také malé mesto celkom slušná výprava. Vlakom sme cestovali do Českého Tešína a odtiaľ 17 km do poľského mestečka Ustroň na štart. Tu partiu doplnil známy bikepacker Aleš, ktorý absolvoval minulý prvý ročník a Johana-Ferova parťáčka z Great divide. Registrácia prebehla hladko: fajné jedlo, pivo, komorná atmosféra a veľa zaujímavých ľudí, pre niekoho skôr exotov.

Ráno sme v súvislosti s Covid opatreniami štartovali postupne v päťminútových intervaloch po desať ľudí. Ja idem o 8:15 hod. Pri takejto premiére neviem, čo mám čakať, tak si len idem svoje. Taký klasický cyklomaratón, terén veľmi členitý a aj pomerne technicky náročný. Chodníky a lesné cesty silno doširoka rozdupané, zerodované. A Poliaci tu turistikujú vo veľkom. Aj s malými deťmi. Nechápem. Prečo tu, kde sú lesy zdevastované, stromov niet a pečie tu slnko? Stále hore a dole. Stúpanie na Veľkú Raču od severu-lesy zničené, všetko odviezli, zvážnice narobené, pôda vymytá, samý kameň, slnko pečie. Musím odháňať kŕče magnéziom.

Okolo 16:00 zastavujem na chate a dávam obed, kávu, kolu. Ide sa celkom fajn, ale teda je to dosť náročné. Aleš vravel, že prvé dva dni sú ťažké. Kamoši mi hlásia, že som niekde okolo prvej desiatky. To znie povzbudzujúco, ale čo to znamená, keď do cieľa je 530 km? Idem si svoje ďalej. Pekné výhľady a slnko pomaly zapadá. Silná romantika a silná kríza. Musím dôjsť na Schronisko na Hali Lipovskej na 110. km. Došiel som, ale už ani nerozprávam súvislo. V nádrži dávno svieti rezerva. Dotankované, čelovka na hlavu a ideme ďalej cez Piľsko a zjazd do údolia. Potme celkom náročný zjazd, tak treba ísť hlavne bezpečne. Nesmiem nič rozbiť na bajku ani na sebe.

Prvý deň končím po 22. hodine v altánku pri riečke. Dal som si studený kúpeľ v potoku, večeru. Pohodička a do spacáka. Prvý deň 125 km a 4352 v. m za 13 hodín 52 minút. Môj plán je, že pôjdem štyri alebo päť dní, takže sa v prvú noc pekne vyspím. Lenže už po tretej ráno počujem, ako okolo mňa svištia bajkeri. Kurnik, som predsa len na pretekoch a mám aj súťaživého ducha, tak tu nebudem spať a oni ma predbiehať. Vstal som a šiel. Bola nedeľa, tak som zašiel aj na omšu. Jeden kopec za druhým a opäť až do večera do desiatej. Zrána trailami okolo Babej hory, potom pahorkami severne od Tatier, cez Lechnicu, popri Dunajci a ešte cez jeden krásny horský hrebeň až do mestečka Piwniczna Zdroj. Druhý deň 207 km a 5324 v. m za 18 hodín 25 minút.

Došiel som opäť po 22:00 a v bare som dobehol prvú ženu a pretekára predo mnou. Oni spia v meste na nejakom ubytku, ja za mestom opäť v super altánku. Zas mám správy, že idem veľmi dobre v prvej desiatke, čo veľmi povzbudzuje, ale aj trocha znepokojuje, lebo som sa prehupol cez prvú náročnejšiu polovicu a nemôžem to už len tak vypustiť. Skôr to chce plán a trocha logistiky. Musím sa odľahčiť. Spolunocujúcemu cykloturistovi som daroval šesť tyčiniek sójových rezov, on mi zato opiekol klobásku-skvelý obchod. Stále som ale ťažký. Ešte jeden hrebeň a prídem do Krynice, potom by to mali byť už skôr také pahorky. Snažím sa nepodceniť spánok, preto vyrážam o 3:00 s tým, že sa mi možno podarí poslať nejaké veci poštou domov. Okolo 07:30 ráno v Krynici si dávam raňajky a vyhútal som plán. Zastavím sa na našej strane v Cigeľke.

Tu som v škole našiel milú, ochotnú pani učiteľku, ktorá mi bola ochotná zájsť na poštu do Gaboltova a poslať domov nepotrebné veci ako spacák, bivakovacie vrece a nejaké zbytočné oblečenie. Ďakujem, balík je doma. Takže zvyšných cca 240 km a vyše 6000 v. m by som mal ísť „na šupu“, alebo len s krátkym spánkom. Idem na to, ale ide sa ťažko: je hmlisto, občas spŕchne, šotoliny, asfalty, panelky, blato. Obed ma trocha stavia na nohy. Nasleduje nejakých 70 km po asfaltoch a šotolinách. Tu hneď poobede dobieham vedúcu ženu (predbehla ma, keď som obedoval), vychádza slnko a vo dvojke sa ide podstatne lepšie. Stále ťahám špicu, občas pekné traily, tak ju počkám.

Blížime sa do Bieszczad. Tu už niet veľa možností, kde sa najesť a dopĺňať energiu. Najmä nie v noci. Pribúdajú však dlhé úseky, kde nie je nič, len lesy s tabuľkami upozorňujúcimi na medvede. Rozhodujem sa, že sa od parťáčky oddelím a zakrátko si spravím zachádzku dva kilometre do reštiky. Dal som si poriadnu večeru, Hádam sa podarí potiahnuť až do cieľa. Stále prichádzajú z domu správy o dobrom aktuálnom umiestnení bezpečne v prvej desiatke. Takže to už aj ja začínam trocha sledovať, hlavne keď viem, že už niekoľko hodín idem s rezervou na pohodu. Tuším, že pôjde do tuhého, lebo som sa pevne rozhodol, že tú desiatku teda nepustím. Počas večere ma traja predbehli, tak idem do stíhačky. Opäť som dobehol Izu (Izabela Goscianska) na zotmení. Tankuje kávu v náhodnom dome pri ceste, tak ja tankujem dve. Vraví, že je veľmi unavená a uvažuje tam ostať spať. Ale je len 20:00, tak som ju presvedčil, že len ak pôjde ďalej, tak môže vyhrať. Napokon sa rozhodla, že pôjde ešte 45 km na 545. km, kde vraví, že je chata a tam pospí. Bojí sa ostať spať v lese sama, lebo je tu vraj ozaj dosť medveďov. Po káve sme vyrazili opäť spolu a ja hneď vidím, že nemôžme spolu pokračovať, lebo už je čoraz pomalšia. Na tú chatu už musí dôjsť sama.

Nasledujú dlhé úseky cez lesy bez dedín, brody, tma. Stúpam na nejaký hrebeň severne od Cisny. Dobiehajú ma dvaja Poliaci. Začína ísť do tuhého. Strháva sa boj o 6. až 8. miesto a zjavne nám na týchto umiestneniach všetkým trom záleží. Jeden zaostáva a dvaja ideme riadne bomby. Pozriem na hodinky-dnes 20 hodín odmakaných, 220 km a 5000 v. m. Ale teraz sa preteká. Je 23:00, sme na hrebeni cez 1000 m.n.m. Hrebeňovka zubatá, kamene, korene, strminy hore aj dole. A rozhoduje hmla. Viditeľnosť do piatich metrov, len čiarka a šípka na gps. Ja mám len čelovku, on má aj svetlo na riadidlách, tak mi odchádza. Je na tom lepšie, lebo kvôli technickým problémom spal ďalej a dlhšie. Zjazdujem po polnoci do Cisny. Vybudovali tu parádne traily. Flow ako v Davose.

Všetko pozatvárané, tak čo tu, idem ďalej cez menšie kopce do Smereka. Som pri nejakom hoteli a tu ten Poliak, ktorý mi ušiel, práve odchádza. Pýtam sa ho, či ide posledných 50 km. On že áno. Ja sa v momente rozhodujem, že si radšej chvíľu pospím. Mám už 248 km a 5607 v. m za 22 hodín 26 minút. Prichádza úsek popri rieke San, kde opäť nie je žiadna chata ani dedina, a potom ešte jeden kopec cez 1000 m. To by už nebolo bezpečné. Čo ak ma vypne? Ľahám teda spať, ale spacák už nemám, tak spím v tenkej pérovke a spodok tela v hliníkovej fólii. Funguje to super, takmer dve hodiny kvalitného spánku ma stavajú na nohy. Teda opäť do mokrého a ide sa. Na tom ťažkom hrebeni som získal a nikto ma nepredbehol, kým som spal. Toho predo mnou už nedobehnem, ak ho nevypne. Hádam ale ani mňa nevypne. Ide sa ďalej.

Na brieždení popri rieke San, kde natáčali film Vlčie hory. Hmlisté ráno popri rieke má veľké čaro. Ešte výšľap na Dwernik – Kamień a parádny zjazd. Dostal som sms info od organizátora, že záver sa ide po asfalte, čo ma celkom potešilo. Prevýšenie však ostáva, je to kvôli veľmi rozbahnenej ceste. 59 km a 1226 v. m za 4 hod. 30 minút. Napokon som to doklepol o 8:28, teda 72 hodín a 13 minút od štartu. Je to siedme miesto, čo je totálne nad moje očakávania. Som šťastný a začínam vstrebávať tento fantastický zážitok. Bol to taký návrat k podstate horskej cyklistiky. To nebolo cross country na okruhu, ani all mountain, ani enduro, ani cyklomaratón, to bola horská cyklistika. Bolo to všetko. Chcelo to vytrvalosť, silu, rýchlosť, trocha logistiky, taktiky a skúseností, ignoráciu bolesti a nekomfortu, šťastie a pomoc z neba.

V cieli myslím na mojich kamošov, ktorí sú niekde za polovicou. Oni si to užívajú po svojom a viem, že sú spokojní. Dostávam správy aj o Ize Goscianskej, ktorá niekedy uprostred noci volala organizátorovi, že blúdi na tom hrebeni nad Cisnou, že odlomila páku prednej brzdy – „kľamku hamuľcovu“ 🙂 Tú chatu, kde chcela spať, nenašla, lebo mala zlú informáciu, zle si to napozerala v mape a tá chata neexistovala. Celú noc sa motala po tom hrebeni v hmle a až ráno sa jej podarilo zozjazdovať do Cisny. Predbehla ju jedna pretekárka, takže napokon skončila druhá. Na tom hrebeni to musela mať drsné. Ja som vtedy spal v tom alobale.

V cieli v dedinke Muczne je veľmi príjemná atmosféra a pohoda. Zážitky z trate, eufória, komfort. Dopočul som sa však aj niečo, za čo som sa tam ako jediný Slovák veľmi hanbil. Organizátor musel vypustiť traily nad Lechnicou, pretože starosta vedľajšej dediny Havka tam bránil v prejazde pretekárom po lúkach a po lesnej ceste do Lechnice. Mnohí preto nemohli absolvovať krásnu výšľapku nad Lechnicou a topkový Griftof. Čo na to povedať? Druhá vec hádam ešte horšia – na výjazde z Lesnice popri dome Horskej záchrannej služby, kde sa vchádza na lesnú cestu vedúcu do Szczawnice, začali od pretekárov vyberať pokuty zrejme za pohyb po národnom parku mimo cyklotrasy. Aj Fero zaplatil 10,-€. Nemám slov…

Prišli po mňa manželka so synom, dojmy stále vstrebávam. Bola to jednoducho paráda. Skutočné bikové dobrodružstvo v Karpatoch. Ďakujem organizátorom, je to o pár ľuďoch. Ďakujem svojej milovanej manželke za podporu, kamošom – humenským bajkerom za povzbudzovanie a Bohu za pomoc a ochranu. Tiež ďakujem predajni Bikesport Humenné za skvelý servis a prípravu materiálu. 

Výsledky nájdete na stránke pretekov, celkovo dokončilo 178 pretekárov:  carpatiadivide.pl