Banát – Malý Retezat a zpět

Text a foto: Richard Sipoš

Po príchode a prenocovaní u neuveriteľne milých a pohostinných rumunských Čechov, manželov Jägrových, vyrážame po červenej „s plnou poľnou“ cez Jeníkov salaš a kopec Znamána, smer Bigar (česky Bígr). Všetko ide hladko aj napriek nečakanému teplu (+27C) a absenciu studničiek. Cesta je +- príjmený singlík striedajúci sa s širšou lesnou cestou. Nad Bígrom sa pripojujeme na zelenú značku, pričom hneď zisťujeme, že to bude „zaujímavá cesta“. Značku čas od času nájdeme, ale namiesto cestičky sa po pás brodíme trním a malinami. Za 4 hodiny sme zvládli celé 4 kilometre! Nakoniec sa nám podarilo nájsť prameň vody a absolvovali sme prvé stretnutie so smečkou asi 12 krvilačne vyzerajúcich ovčiackych psov. Zpoza stromov na nás vykukuje bača a predstavuje sa ako Daniel. Vidí ako sme vyplašení a evidentne má radosť z toho, že našiel troch zblúdilcov a posunkami nám ponúka nocľah na salaši.

panie v zatuchnutej cimre, kde bolo asi +35C sme zdvorilo odmietli a tak sa ráno prebúdzame na betónovej verande salaša a google prekladač ide v plných obrátkach slovensko/česko – rumunský preklad a tak pri raňajkách besedujeme ako starý známi. Myslel som si, že budem celý výlet šetriť baterkou a mobil používať výhradne na navigáciu. Máme ale toľko šťastia na socializáciu, že je za chvíľu celá power…ale stojí to za to! Baviť sa s bačami o ovciach, počasí a jedle, to sú nevyčerpateľné témy! Nech nezakecám dôležité…dnes vyrážame po modrej na sever do českej dediny Sušice. Cesta to bola nádherná a prevážne nás viedla po holom hrebeni. Našli sme dve studničky a asi 4 stáda so zhovorčivými bačami a hravými psíkmi. Teda, psy sa stali hravými až po tom, čo sme ich uplatili sušeným masom. Po náročnom zjazde sme v dedinke Putna, kde nám v jedinom miestnom mini-obchode občastnia pivom. K tomu nám po otázke odkiaľ sme, púšťajú z youtube českú hymnu (slovenskú nemali 😉 ) a ako zlatý klinec programu nám na stole pristane tanier plný koláčov. Dostali sme ich ako pozornosť podniku a ešte kvôli nám štartovali traktor, aby nám ukázali cestu cez hrebeň do Sušice. Jednucho Rumunsko!

V Sušici dnes žije asi 40 obyvateľov a stále sa tu hovorí česky. Ubytovávame sa u babičky Amálky, ktorej sme po večeri nedokázali povedať inak než „kouzelná babička Amálka“. Pripravila nám hostinu akú svet nevidel. Najedený a umytý si pripadáme ako v 5* hoteli a zaspávame v perinách.

Dnes opúšťame Banát a presúvame sa do pohoria Muntii Cereni, smer Muntii Godeanu a Malý Retezat. Zo Šumice si tak užívame 6 km asfaltu do doliny a potom sa cez menej zaujímavé poľné cesty, ktoré sa striedajú s asfaltom, dostávame do dedinky Valea Bolvasnita.
Na mape sa dolina javí ako celkom zjazdná s prudkým stúpaním pod hrebeň, ktoré nás čaká na konci dňa. Veríme teda mape a napriek „obľúbeným“ opravám defektov, nám cesta dolinou pekne ubieha. Široká lesná cesta zrazu končí a máme dve možnosti. Buď sa vrátime, ale budeme pokračovat korytom potoka cca 3 kilometre hore dolinou dúfajúc, že objavíme cestu, alebo aspoň koniec koryta. Naložené bicykle teda prenášame a tlačíme korytom tak sústredene, že ani pár medvedích stôp nás nevyvádza z miery 🙂

Končí les a s ním aj koryto potoku a dostávame sa na horské lúky a kravičky. Po dalších asi 6km po zjazdnej vrstevnici, sa dostávame do osady Prisacina a rozbaľujeme spanie v parádnom altánku.
Večer u nás zastavuje auto a čakáme, že nás budú vyhadzovať….miesto toho k nám prichádza priateľsky naladený rumun s PET fľašou čohosi neidentifikovateľného. Odmietnuť ho ale nemôžeme a po 4 nútených rundách to smerujeme k spacákom a dúfame, že ráno nebude nikto z nás potrebovať slepeckú paličku.

Po upršanej noci, kedy nám spoločnosť na striedačku robili túlavý psi a daždové kvapky v tvári, vyrážame smer hrebeň. Po ceste sa zastavujeme pre vodu v miestnej škole, posadenej vo výše 950 m.n.m. Energická učiteľka nás nadšene víta a svojich (dvoch) žiakoch informuje, že majú mimoriadnu prestávku. Pijeme kávu, besedujeme za pomoci google prekladača a hrajeme fotbal s mlaďochmi. Nabitý najlepšou kávou v Rumunsku „ever“ a nadšený z miestnej pohostinnosti vyrážame s nadšením na hrebeň. Už podľa hustých vrstevníc na mape sa to dalo čakať, takže väčšinu cesty tlačíme. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o neznačenú cestičku, nie je vychodená od turistov, takže rovnováhu sa snažíme udržať na ovčích chodníčky, ktoré sú častokrát široké asi tak na 3″ plášte.

Po 8 hodinách s priemernou rýchlosťou 3km za hodinu si vravíme, že výhľady sú krásne, ale už je na čase sadnúť znovu do sedla. Vo výške cca 1700m.n.m., niekde na úrovni kopca Varful Babei opúšťame hrebeň a klesáme do doliny, aby sme našli vhodné miesto na bivak.

Náš luxusný bivak vo svahu so sklonom cez 20% má za následok, že všetci ležíme asi o meter inde, než kam sme sa večer uložili. Nadšene varíme instantné cestoviny s príchuťou kurčaťa na paprike (ďakujeme Vitane, sú fakt TOP)!

Po raňajkách nás čaká pomerne svižný zjazd do malej dedinky Cornereva, kde za búrlivého jasotu nachádzame obchod so všetkým, na čo si môže hladný biker spomenúť. Obed v zostave: 3 banány, čokoláda, 10 sušeniek a 2 pivá k tomu naznačuje, že o najväčšom zážitku dnešného dňa je rozhodnuté! Ešte pribaľujeme klobásu s tým, že večer musí byť táborák. Prudko naberáme výšku a stúpame na menej výrazný hrebeň, ktorého najvyšší vrchol dosahuje výšky okolo 1350 m.n.m. a musím povedať, že tých 750 metrov stúpania fakt nebolo zadarmo. Hrebeň bol príjemne jazdivý a vo finále sme ho ohodnotili na jeden z najkrajšie strávených dní nášho výletu. Kvôli všadeprítomným tŕňom agátu opäť riešime asi 3 defekty. Tu musím vychváliť bezdušovky, pretože vždy stačilo vytiahnuť trň, prevaliť koleso a dierka bola zalepená bez citeľného poklesu tlaku.

Nachádzame super miesto pre bivak, opekáme klobásy a do 21:00 sme tuhý.

Dnešok je náš posledný deň v sedle a síce sa všemože snažíme naplánovať cestu lesom, nejde to. Dokonca sme taký srabi, že asi 25km cesty absolvujeme vo vlaku. Odôvodňujeme si to sami pre seba tým, že cestovať v Rumunskom vlakom, bude určite skúsenosť na nezaplatenie. Napriek tomu, že sme zablokovali dve zo štyroch dverí vlaku konšatujeme, že je vždy lepšie, než rumunská cesta I.triedy. Naši rumunský spolupasažiery naše nadšenie nezdieľajú a vysvetľujú nám, že bicykle sú pojazdné a máme sa pakovať na cestu. Odolali sme!

V Oršove raňajkujeme s výhľadom na Dunaj a napojení vyrážame po asfalte smer Eibental. Cesta nie je ničím výnimočná až na naše občasné „cestné šprinty“ na 3″ gumách a jedného príjemného stretnutia s nemeckými cyklo-cestovateľmi. Zhodujeme sa, že tak peknú nemku ani jeden z nás v živote nevidel. Spätne si uvedomujem, že týždeň na horách bez bab, robí divy!

Po poctivom, 8 kilometrovom výjazde, s prevýšením 850 metrov sme v Eibenthale!

Našich hostiteľov, manželov Jägerových opet úspešne vyžierame a delíme sa s nimi o žážitky. Sprcha, balenie a tradááá, cesta domov!

Rumunsko pre nás bolo pred cestou veľká neznáma a neočakávali sme, že nás to osloví až natoľko. Už na druhý deň našej cesty sme pochopili, že tento výlet sa nemeria v kilometroch a prekonanej nadmorskej výške, ale v množstve zážitkov, o ktoré nie je v Rumunsku nikdy núdza.

Opustené hory, salaše, dobrosrdečný ľudia, ale aj bordel a špina. To je Rumunsko!

Ešte bude trvať veľa rokov, než rumuni pochopia, že hádzať plastové fľaše už nie je „v móde“. Snáď miestny dovtedy nestratia bezprostrednosť a hory svoju krásu!

Na čo nezabudnúť:

– granule pre psov – mýtne, ktoré sa oplatí „zaplatiť“ a urobiť si nových kamarátov

– sušené mäso pre bačov – aj keď nemajú zuby, chutí im

– dostatok vody, aspon 5 litrov/deň – v lete bolo skoro celé bez dažďa

– appka mapy.cz/windy maps v offline verzii + fotky zo satelitu – na mapy.cz nie je vyznačená väčšina ciest, ktoré nie sú s turistickým značením

– kvôli všadeprítomným agátovým tŕňom doporučujem bezdušové obuti