Náš host 5. 3. 2019

Pátá část o Tour Divide je zde a stále není konec.

Pátá část o Tour Divide je zde a stále není konec.

Text a foto: Roman Bojda

Colorado, USA

18. deň – Brush Mountain Lodge – perníková chalúpka

Včera večer sme sa dohodli na raňajkách na 8:30, z čoho bolo osadenstvo nadšené. Konečne prišiel niekto, čo to berie na pohodu a nevstáva o 4:00 ráno. Ráno naďalej trvá pohodová atmosféra, pochutnáme si na palacinkách, spravíme spoločnú fotku, rozlúčime sa a vyrazíme do krásneho dňa. Jay Petervary si z nás robí srandu, že máme „early start this morning“. Večer sme spolu preberali našu rannú morálku Tour Divide prechádza cez množstvo vysokých a ťažkých sediel na celej trase cez Skalisté hory, ale v Colorade nás čakajú tie najvyššie. Trasa vedie zvážnicou postupne až do 2977 m n. m. Je fakt teplo, azuro a my sa varíme vo vlastnej šťave. Na vrchole sme nadšení, že sa prevetráme následnou jazdou z kopca nejakých 25km. Na konci tohto zjazdu je Clark store, kde si dávame poriadnu porciu zmrzliny. Cesta ďalej pokračuje po asfalte až do Steamboat Springs. Značnú časť z toho vedie popri rieke a tá nás dovedie plynulo až do centra tohto krásneho podhorského mesta. Priamo na trase je Orange Peel Cycles, asi najdrahší servis na trase. Nechávame si tu vymeniť reťaze, doplniť mlieko do bezduší a rovno aj brzdové platničky, ktoré si nesieme celú cestu so sebou. Neviem už, čo nás k tomu s Johy viedlo, ale jej sme mlieko doplniť nenechali. Tuším za to, že ja som mal pár defektov kedy mi mlieko postriekalo lýtka a plášť zacelilo, ale Johy nič také za celú dobu nemala. Tak asi preto a ešte preto, že v Helene keď jej menili špice v zadnom kolese, tak aj dolievali mlieko. Bola to ale hlúposť. Chyba. V Novom Mexiku jej už púštne defekty nemalo čo zaceliť a museli sme použiť nakoniec dušu.

Osviežujeme si hlavy v rieke zatiaľ čo čakáme na vylepšenie našich troch bicyklov. Je tesne po obede a slnko poriadne praží a my odpočívame na lavičke pred servisom. Tieto chvíle spočívania niekde pod stromom  sú presne tie chvíle, za ktoré sa oplatí šliapať cez pol kontinentu. Chutí to proste lepšie. Prejde asi hodina a pol kým vyrazíme znova na cestu, samozrejme so zastávkou v potravinách, kde nakúpime samé zdravé pochutiny. Konečne čerstvé potraviny a nie benzínka. Pohodový profil sa začína postupne meniť, v malom potoku si namáčame hlavy a keď vystúpame k Stagecoach Reservoir, nemôžeme sa dočkať kúpačky. Osviežení pokračujeme po Elk Run Traily – krátkom singltreku okolo jazera a následne už po pieskovo – štrkovej ceste stúpame smerom k Lynx Pass. Na mape máme vytipovaný jeden kemp ešte pred vrcholom. Tempo máme pomalé a nemáme na to sily, aby sme dnes dorazili na vrchol Lynx Passu a kempovali tam. Včerajších niekoľko pív a dnešné horúco nás jednoducho zráža dole. Pred zotmením sa pozeráme, kde už je ten kemp, ale nikde nič, ani miesto vhodné na postavenie stanu, všade je označený súkromný pozemok, ako naschvál. Zrazu na mňa prehovorí Johy s Ferom zároveň, že či „to“ vidím, nech stojím. Keď si „to“ všimnem, úžasom na chvíľu úplne  zamrznem. Obrovský medveď hnedý asi 20 metrov pred nami na ceste stojí, akoby sa nič nedialo. V momente ako sme si ho všimli, sa rýchlo rozbehol do lesa, kde si sadol a pozoroval ako vzrušení odchádzame. Neskutočný zážitok a trošku stres pred spaním. Trošku viac. Po chvíli od tohto zážitku nás trasa dovedie na čistinku s pár obydliami. Na ľavej strane vidíme za plotom starého pána, ako postrekuje záhradu proti nejakým škodcom. Stojíme pri plote a keď príde k nám, dáme sa spolu do reči. Vravíme mu, kto sme a čo tu robíme a že sme práve videli medveďa a že či by sme nemohli náhodou prespať za jeho plotom. On nám vraví, že medvede sú tu plaché, ale že bude rád keď nám bude môcť pomôcť. Nakoniec nám ponúka starú útulnú „perníkovú“ chalupu, dáva nám pivo a pozýva na ráno na raňajky. Nádhera, sme nadšení a hlavne Johy sa veľmi upokojila, keď už bolo jasné, že nebudeme spať dnes vonku.

Našliapané 134 km, čas 11 h 23 m, priemerná rýchlosť 12 km/h, nastúpané 1905 m, max. nadmorská výška 2977 m.

19. deň – Perníková chalúpka – Silverthorne

Ráno nám okolo 7 zvoní budík, kým sa ale pozviechame a komletne zabalíme, je 8:00. Starý pán doktor nás už volá na kávu a raňajky do svojho letného sídla, v zime inak býva v Denveri. Bavíme sa spolu podrobnejšie o našej ceste a nad otvoreným atlasom sveta, nám zas na oplátku vraví, kde všade po svete sa vďaka svojej práci chirurga ruky pozrel on. Pred odchodom nás požiada, či by sme mu nepomohli zavesiť jeden obraz, že sám to nezvláda. Niet sa čomu diviť pri obraze veľkom 2x2 metre. Raz – dva ho s Ferom zavesíme, rozlúčime sa a vyrazíme do ďalšieho slnečného dňa. Posledné rána už začínajú byť čím ďalej tým ťažšie. Telo, hlavne nohy už sú zatuhnuté a unavené. Behom polhodiny sa do toho dostaneme, ale už to nie je len tak. Bude to určite aj nadmorskou výškou. Dnešný profil vyzerá fakt zaujímavo. Začínali sme v 2500 metroch a čaká nás vystúpanie do Lynx Passu s výškou okolo 2700 m, kde sa pár kilometrov povlníme hore – dole s maximom okolo 2800m a následne 10 km zjazd k rieke Colorado, kde prídeme o 700 výškových metrov. V tomto prašnom zjazde sa rýchlo dostaneme z pásma lesa do vyschnutej polopúšte s vražednou teplotou. Zjazd je zarezaný v skalách, ktoré sú rozpálené od slnka. V jednej zatáčke Johy dostane šmyk a letí na bok, niekoľko metrov za ňou schytávam obrovskú pieskovo – prachovú kúpeľ. Má zodretý celý ľavý bok a stehno, našťastie nič vážne. Keď sa dostaneme až dole k rieke, Fero na nás už čaká. Rieka Colorado má v tejto oblasti ešte celkom silu a dostatok vody a ďalej smerom na západ postupne vysychá a do oceánu sa vôbec nedostane. Podľa mapy vidíme, že tu má byť malý obchodík alebo niečo také pod názvom Radium. Vidíme tu kemp a nejakú raftingovú osadu, kam nakoniec zamierime a máme šťastie, pretože majiteľ je práve na odchode na rafting s mladou černošskou rodinou. Keď nás uvidia, tak zastavia a majiteľ obchod otvorí a my si môžeme nakúpiť chladenú colu a nanuky. V tieni terasy tohto obchodíku sa občerstvujeme, pozorujeme strašne rýchle kolibríky a študujeme mapu, že čo bude nasledovať. Trasa postupne stúpa proti toku rieky okolo mestečka Kremling, kde odbočí doprava k Williams Fork Mountains.

Až do Ute Passu v 2905 metroch je to pomalé stúpanie na 80 km. Hlavne v spodnej časti údolia je štrkovo – piesočná cesta plná komárov a krajina nepôsobí nijak zvlášť vábne. Vravíme si, že je to tu vlastne hnusné. Smerom k Ute Passu pri vodnej nádrži Williams Fork Reservoir sa to začne zlepšovať a šliapeme znovu prírodou plnou stromov a tieňa. Keď sa konečne dostaneme na asfalt, tak sa kopec pred dnešným vrcholom zdvihne. Posledných pár kilometrov je ostrých a ja šliapem popredu, čo mi sily stačia, aby som to mal čo najrýchlejšie za sebou. Slnko už zapadá, keď sa všetci stretneme na vrchole Ute Passu. Nejaký dobrák tu nechal termo krabicu s názvom Trail Magic s limonádou a arašidovým maslom pre prípad núdze a vyčerpania. Do mesta Silverthorne, kam chceme dnes doraziť, nám zostáva 30 km po asfalte. Prudký zjazd je pri zapadajúcom slnku naozaj krásny. Po piatich kilometroch ale končí a my so zapnutými svetlami šliapeme mierne do kopca až do Silverthornu. Keď tam konečne dorazíme, sme poriadne vyčerpaní, je 22:30 a mierime hneď k prvej benzínke, kde sa občerstvujeme a rozhodujeme sa čo ďalej. Máme za sebou 150 km a sme unavení, mierime teda do najbližšieho motela, ktorý nám poradí dievčina z benzínky za asistencie ochotného policajta. Ubytovávame sa v najdrahšom moteli na celej našej ceste, cena za izbu pre troch 110 dolárov s raňajkami. Nevadí, neboli už sily ísť za tmy hľadať kemp, ktorý má byť nejakých 10 km po trase. Vravíme si, že zajtra už musíme spať vonku, peniaze dochádzajú.

Našliapané 152 km, čas 13 h 13 m, priemerná rýchlosť 11 km/h, nastúpané 2506 m, max. nadmorská výška 2905 m.

20. deň – Silverthorne – brezový hájik za Hartsel

Ráno si dáme kávu, džús a muffin a snažíme sa rýchlo vyraziť. Mesto je od rána plné športujúcich ľudí a to hlavne pri jazere Dillon Reservoir. Keď sa po pohodových 15 km dostaneme do mestečka Frisco, tak neodoláme kaviarni. Pri káve a koláči Fero prehlási, že „táto naša cesta začína mať nezameniteľné znaky dovolenky“. Po cyklotrase plnej ľudí pokračujeme smer Breckenridge, čo je vyhlásené horské stredisko. Žije to tu aj v lete, všade plno kaviarní a obchodov s outdoorovým vybavením, všetko vo veľkom štýle a k tomu pach legálnej trávy. Tu sa ale končí naša dnešná pohoda a začína tvrdá realita v podobe stúpania z 2900 metrov do Boreas Passu vo výške 3500 metrov. Na začiatku šliapeme po asfalte, čo je príjemné a ja obdivujem rozsiahlosť tohto lyžiarskeho strediska. Netrvá to ale dlho a cesta začne byť prírodnou. Na vrchole Boreas Passu sa občerstvujeme s pohľadom na vysoké štíty so zbytkami snehu. V minulosti tu viedla dokonca železnica, dnes je tu len 10 m koľají a jeden drevený vagón. Hneď ako začneme klesať, prebehneme odbočku na Gold Rush Trail, po ktorom trasa vedie. Kúsok sa vrátime a tešíme sa na singláč. Zjazdný bol tak na hrane a jazdci čo mali rigidné vidlice, si museli zažiť svoje. Po chvíli ale kameňov ubudlo a začalo sa nekonečné vlnenie, tak ako to máme radi. Postupne sa zase dostaneme až do vyprahnutej polopúšte už klasickou štrkovo-piesočnou cestou. V mestečku/osade Hartsel si zas vravíme, že sa nám tu veľmi nepáči. Lesy sú lesy. Hneď na kraji si sadáme ku stolu v miestnom bare. Objednávame si burger a nejaké sendviče na cestu. V jedálnom lístku sa píše „the best food in Hartsel“ dôležité podotknúť, že zároveň only food. S blížiacim sa večerom vidíme prichádzať búrku, fúka silný bočný vietor a začíname hľadať nejaké bezpečné miesto na postavenie stanu. Vietor je miestami taký silný, že neudržím rovný smer a musím zosadnúť a tlačiť aby ma neodfúklo mimo cestu. Mračná za nami vyzerajú apokalypticky, ako do nich zároveň svieti slnko. Pri ďalšom pohľade vzad sa apokalypsa vystupňuje tým, že na obzore vidíme ako sa k nám blíži enkláva motorkárov. Pripomenulo mi to film Mad Max: Fury Road. Keď nás obehnú, zanechajú za sebou obrovský kúdol prachu. V diaľke vidíme nejaký lesný porast a tam máme namierené. 

Vyzerá to, že búrka nás nedostihne a stočila sa mimo náš smer. Pod svahom v brezovom hájiku ani nefúka. Ešte za svetla staviame stany a sme radi, že sme našli bezpečné miesto na spanie. 

Našliapané 128 km, čas 12 h 16 m, priemerná rýchlosť 10 km/h, nastúpané 1506 m, max. nadmorská výška 3502 m.

21. deň – brezový hájik za Hartsel – Sargents

Ráno vstávame okolo 7:00, Fero už je skoro zbalený a chystá sa raňajkovať. Búrka našťastie neprišla a my môžeme v kľude zbaliť suché stany a vyraziť. Zľahka pofukuje už takto od rána a praží slnko. Trasa pokračuje vyprahnutou krajinou s jedným výšľapom tesne nad 3000 m a 10 km zjazdom až do mesta Salida vo výške 2170 m. V prírode sa voda od včera v podstate nevyskytuje a je to nepríjemný pocit. Na benzínke v Salide sa občerstvujeme a vstrebávame vysoké teploty, ktoré tu panujú. Zrazu pred nami zabrzdí cyklista tak v našom veku, že nás sleduje na Trackleaders a či niečo nepotrebujeme. Neutrálne sme odpovedali, že ďakujeme, a že je všetko v poriadku a on odišiel s prianím na šťastnú cestu. Za chvíľu sme si pomysleli, že sme mohli byť aj zhovorčivejší, pretože to bolo super gesto a keby sme boli v svrabe, tak by sa to fakt hodilo. Teplo nás dosť vyčerpalo. Studené nápoje a nanuky to ale trochu vylepšili a mohli sme vyraziť na 42 km dlhý výšľap do Marshall Passu vo výške 3310 m n. m. 

Takže nás čakalo cca 1100 výškových metrov. Našťastie sa trochu zatiahlo a slnko už nepražilo priamo, ale aj tak sme si v malom potoku pri ceste hneď kúsok za mestom máčali hlavy. Cesta viedla z 1/3 po asfalte, než odbočila do terénu. Stretávame tu po dlhej dobe ďalšiu pretekárku, Američanku Karen, ktorá nám ešte za hranicami Kanady poskytla izbu v moteli. Chvíľu sa s ňou bavíme, než použije skratku, povedala nám, že nejde Divide až tak striktne a že niekedy použije tzv „detours“, pohodlnejšie obchádzky. Fero má zrazu nejak veľa energie a šliape do toho. Nakoniec sa vidíme až na vrchole, kde odpočívame. Je tu naozaj krásne, zase zeleno, neďaleko hučí potok a my si len tak ležíme v tráve.  Našu pohodu z ničoho nič vyruší mladý chalan, ktorý vybehne z lesa. Dozvedáme sa, že prechádza Colorado Trail. Za chvíľu sa objaví mladý pár na pluskových celoodpružených bicykloch značky Salsa. Tiež prechádzajú Colorado Trail. Je to ďalšia z ikonických ciest v USA. Po tomto milom stretnutí sa rozhodneme vyraziť, čaká nás už len zjazd k benzíno/reštaurácio/kempu v Sargents. Pri ceduli označujúcej vrchol Marshall Passu nás všetkých troch prepadá obrovská eufória. Pripísali sme to nadmorskej výške a očakávaniu zo zjazdu. Ten bol naozaj parádny a do cca hodiny usadáme v reštaurácii k pivu a objednávame jedlo.

Umyjeme bicykle od prachu, vyčistíme a namažeme reťaze a noc strávime v malých chatkách za pár dolárov. 

Našliapané 128 km, čas 10 h 42 m, priemerná rýchlosť 12 km/h, nastúpané 1834 m, max. nadmorská výška 3310 m.

 

22. deň – Sargents – Del Norte

Dnešný deň bol jeden z najdlhších. Ráno vyrážame s vedomím ďalšieho kopcovitého dňa a moc sa nám nechce. Po chvíli sa zase rozhýbeme a po pár kilometroch odbočíme z asfaltu a smerujeme divočinou do Cochetopa Passu vo výške 3069 m n. m. a po krátkom zjazde zase stúpame hore, tento krát do Carnero Passu s výškou 3089 m n. m. kde je nádherný, hustý brezový les. Zjazd z neho však začína komplikovať vietor a keď sa dostaneme von z lesa zase do polopúšte v 2400 m n. m., fúka skoro neznesiteľný protivietor. Tie kopce nakoniec dnes neboli také strašné  v porovnaní s týmto vetrom. Šliapeme čo môžeme, ale po rovine sa pohybujeme rýchlosťou maximálne 10 km/h. Je to frustrujúce a s blížiacim večerom nám už dochádzajú sily. Podľa mapy má byť v mestečku La Garita malý obchodík, je to malá zachádzka, ale po vetre. Fero sa teda vyberá na prieskum, my nič nepotrebujeme. Za 10 minút sa vracia s tým, že tam nič nie je. Nevadí. Pokračujeme po trase s tým, že to niekde zapichneme, keď bude príležitosť. Okolitá krajina začína byť naozaj krásna a všade sa objavujú obrovské skaly, ktoré osvetľuje do oranžova až červena zapadajúce slnko. Najradšej by sme tu s Johy postavili stan, ale Fero ešte chce pokračovať, hlavne za to že je hladný. Zbytky jedla – nejedla by ho neuspokojili, hlavne keď mesto Del Norte bolo už len nejakých 25 km. Vietor pomaly utícha a tak pokračujeme skôr z kopca pieskovou cestou vyjazdenou od štvorkoliek. Keď sa dostaneme mestu na dohľad, tak sa trasa otočí prudko doprava a zase šliapeme proti vetru. Síce pohodlne po asfalte, ale niekoľko krát sa ešte takto stočíme doprava – doľava, než konečne už za tmy dorazíme do vytúženého Del Norte. V Subway dáme výdatnú večeru a potom sa vyberieme do miestneho parku, kde si môžeme legálne postaviť stan. Vidíme však, že tráva v celom parku je zalievaná z otočných postrekovačov a tak si vyberáme na spanie zastrešené koncertné pódium. Super, nemusíme stavať stany. Ešte pozorujeme postrekovače a vravíme si, že sem to nemôže dostreknúť keď to začne v našej časti parku. Približne okolo pol 1 ráno nás prebudí padajúca voda na kraj pódia. Potom to už išlo naozaj rýchlo a každý sme schytali peknú sprchu. Kompletne prebudení sa presúvame z druhej strany k záchodom a dospávame tam. Toto vyrušenie ale výrazne narušilo spánok a už sme v podstate s Johy nezabrali. Jeden dôvod bol aj silné Feriho chrápanie, ktoré sa nejak vystupňovalo v dôsledku šoku, ktorý sme prežili.

Našliapané  179 km, čas 11 h 35 m, priemerná rýchlosť 15 km/h, nastúpané 1875 m, max. nadmorská výška 3089 m. 

23. deň – Del Norte – Elk Creek Campground 

Vstávame fakt skoro, spať už naozaj moc nešlo a tak sme v Subway prví návštevníci. Dávame si výdatné raňajky a veľa kávy. Do zásoby kupujeme energeťáky. Dnes nás čaká totižto najvyšší bod trasy Indiana Pass vo výške 3635 m n. m. Cesta začína pozvoľna po asfalte a na jednej z množstva lúk obdivujeme sysle ako pobehujú a opakovane vliezajú a vyskakujú z dier. Cesta musí zákonite odbočiť do terénu a mne to šliape prekvapujúco výborne. Dohadujeme sa, že si každý pôjde svoje tempo a počkáme sa na nejakom kilometri. Už neviem presne na akom. Keď Johy a hneď za ňou Fero dorazia, ja už mám za sebou šlofíka. Fero vraví, že ide ďalej, že sa stretneme na vrchole. Johy si potrebuje odpočinúť a tak s ňou zostávam. Za chvíľu pokračujeme tiež, ale vidím, že jej to nešliape. Snažím sa ísť teda čo najviac nablízku a po pár kilometroch asi 200m pod vrcholom znova odpočívame. Johy vraví, že jej nie je moc dobre, ale ja to nejak moc nevnímam. Hovorím, že by sme mali ísť čo najrýchlejšie hore, aby sme mohli ukrajovať z nadmorskej výšky. Johy sa rozhodne tlačiť a ja reagujem na to slovami „tlačiť bicykel nie je treba v takomto kopci“. V momente keď som uvidel jej výraz, som si uvedomil, že som to prehnal, a že jej fakt nie je dobre. Prebehli silné emócie. I´m sorry. Každopádne nás to posunulo väčšou rýchlosťou na vrchol. Okolité kopce na vrchole Indiana Passu sú majestátne, čo umocňuje malé jazero pod Bennet Peak s výškou 4024 m n. m. Ceduľa, ktorá by označovala vrchol sa tu nenachádza a takisto ani Fero. Po pár fotkách ideme ďalej a vlníme sa ešte náročných 20 km než začneme definitívne klesať do Platora, kde sa stretávame s Ferom v reštaurácii. Nájsť ho ale nebolo len tak. Platoro nie je mestečko, ale kempová osadas chatkami a pár väčšími domami. Značne neprehľadná osada. Ľudia tu jazdia hlavne na výlety na štvorkolkách a na ryby do Rio Grande. Sú tu dvoje malé potraviny s reštauráciou a Fero bol samozrejme v tých druhých než my. Nakoniec sme ho objavili a mohli sme šťastne pokračovať ďalej. V podstate z kopca sme dorazili do ďalšej osady Horca až pod začiatok stúpania do La Manga Passu. To si nechávame na ráno a stany staviame v údolí v Elk Creek Campground obkolesení vysokými štítmi hôr v South San Juan Wilderness. V malom potoku si dávame večernú očistu a tešíme sa na kľudný a zaslúžený spánok. Posledný v Colorade, pretože zajtra sa konečne dostaneme do Nového Mexika.

Našliapané 118 km, čas 11 h 48 m, priemerná rýchlosť 10 km/h, nastúpané 2225 m, max. nadmorská výška 3635 m.

Koniec piatej časti.

SHARE

support: